Jozef Tiso patrí do slovenských dejín nielen pre svoje viac ako štvrťstoročné politické aktivity, ale aj preto, že s jeho menom je spojená aj jedna dôležitá etapa emancipačného napredovania slovenského národa. Zároveň sa však k jeho osobe viažu udalosti, činy i zločiny, ktoré túto etapu vo vedomí slovenskej spoločnosti traumatizujú, čím sa značne sťažuje jej kritické, a pokiaľ je to možné, aj objektívne hodnotenie. Pri historickej rekonštrukcii Tisovej politickej činnosti narážame vždy na akési „podvojné účtovníctvo“: na jednej strane sa mu pripisujú všetky pozitíva, ktoré boli spojené s existenciou vojnového slovenského štátu, na druhej strane sa zbavuje zodpovednosti za všetky jeho negatíva, vrátane likvidácie demokratického systému, kolaborácie s nacistami, porušovania ľudských práv režimom, ktorý sa práve zásluhou Tisa síce hlásil ku kresťanským zásadám, no zároveň ich jedným dychom hrubo pošliapaval.
Ako Hitler?
Z psychologického hľadiska je napríklad veľmi zaujímavý vzťah medzi ním ako katolíckym kňazom a nemeckým diktátorom Adolfom Hitlerom, aj keď historik tu môže opäť postaviť iba hypotézu. Niet pochybností, že Hitler a Tiso si boli ideologicky, no aj politicky a ľudsky, úplne vzdialení. Napriek tomu sa svojím spôsobom navzájom rešpektovali a niekedy vari aj obdivovali. Hitler oceňoval Tisovu lojalitu, a preto všetky negatívne hlásenia nemeckých spravodajcov o slovenskom prezidentovi nebral do úvahy. V súkromných rozhovoroch v úzkom kruhu svojich najbližších spolupracovníkov ho ešte aj pochválil. Bolo to však pre Tisa vo veľmi trápnej a zahanbujúcej veci. V lete 1942, keď vrcholili deportácie slovenských Židov do nacistických vyhladzovacích táborov, Hitler s uspokojením konštatoval: ,Je to zaujímavé, ako nám ten farárko – Tiso – poslal Židov. Pre túto etapu je to vynikajúce“.
Aj keď citované Hitlerove slová veľmi zjednodušujú podiel Tisa na deportáciách slovenských Židov, vlastná úloha a zodpovednosť prezidenta a predsedu štátostrany v procese tzv. riešenia židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 je neoddiskutovateľná. Veľmi zložitou otázkou v danej oblasti je identifikovanie právnej, politickej a morálnej zodpovednosti hlavy a najvyššej autority vojnovej Slovenskej republiky.
Rozpor medzi historikmi
Táto sféra rekonštrukcie Tisovej politickej činnosti vždy bola a podnes ostáva predmetom vari najostrejších polemík nielen historikov a publicistov, ale aj mnohých pamätníkov, politikov a cirkevných hodnostárov. V neutíchajúcich sporoch sa skúma nie zodpovednosť, ale vina či nevina, viac sa operuje citmi ako poznanými a overenými dokumentmi. Osobná negatívna či pozitívna skúsenosť sa považuje za jediné kritérium objektivity pri posúdení celého zložitého problému. Vytvára sa priam ideálna pôda pre vznik ďalších, i tých najfantastickejších či najbizarnejších legiend a antilegiend o Jozefovi Tisovi. Ich vyvracanie vo vedomí verejnosti je nad sily historiografie, lebo sú založené nie na racionálnom poznávaní faktov, ale na neotrasiteľnej viere, takisto ako na apriórnej nedôvere, až nenávisti.
Ivan Kamenec, historik a autor knihy Tragédia politika, kňaza a človeka
Kto bol Jozef Tiso
Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (Bytča).
Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči, potom na gymnáziu v Žiline a univerzite vo Viedni.
V roku 1910 ho vysvätili za kňaza, aj keď nemal predpísaný vek.
Vtedy sa stal aj (na osem rokov) členom Katolíckej ľudovej strany.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval ako vojenský kňaz.
V roku 1925 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia, od roku 1930 za podpredsedu strany HSĽS (po Hlinkovej smrti vodcom).
Keď Nemecko v roku 1938 obsadilo Sudety, prezident Emil Hácha 7. októbra 1938 vymenoval Tisa za predsedu vlády autonómnej krajiny.
Vláda pod jeho vedením vydala nariadenia premiestnenia Židov na iné územia, neskôr podpísal zákon o vysťahovaní Židov.
Rokoval s Hitlerom a už na jeseň 1939 sa stal prezidentom prvej Slovenskej republiky
Počas SNP bol nemeckým spojencom, v roku 1947 ho popravili.