Jakub Ptačin. Dizajnér, šéf združenia BCK_SPC, organizátor konferencie By Design, spoluzakladateľ firmy Poctivo a iniciatívy To sa nedá. Snímka: archív J.P.
Tento rok oslávi dvadsaťpäťku, no jeho meno už niekoľko rokov skloňujú nielen ajťáci, médiá a kreatívci, ale napríklad aj pracovníci katastra či daňového úradu. Práve týmto inštitúciám Jakub Ptačin pre dvomi rokmi z vlastnej iniciatívy redizajnoval webové stránky. Verný heslu „design thinking“ sa spoločne s Petrom Faborom už nechcel viac pozerať na to, ako svojou používateľskou ťažkopádnosťou pijú krv polovici Slovenska.
A vernosť podobným hodnotám cítiť aj v priestore, kde sa s Jakubom stretávame. Centrom kancelárie združenia BCK_SPC totiž nie je nič iné ako pingpongový stôl. Praktická pomôcka na vyčistenie hlavy i pretiahnutie svalov stuhnutých z počítača, ktorá by zaručene pozdvihla kvalitu života nejedného úradníka...
Tajomstvo nerozčuľovania sa
„Mňa dizajn baví odmala,“ spustí Jakub, keď sa spoločne usadíme v pohodlných kreslách. „Ako decko som bol posadnutý obalmi, pamätám sa, ako som donekonečna študoval balenie DRU tyčiniek. Páči sa mi, že sa v ňom spája umenie a funkčnosť, racionalita a emócie,“ vysvetľuje mi. O to väčšmi ho mrzí, že často mu najmenej rozumejú tí, ktorí majú na riadenie našej krajiny najväčší vplyv. „Nedochádza im, že keď bude proces odovzdávania daní jednoduchší, tak to ten výber aj logicky podporí. A naopak: že nutnosť vypísať desať papierov bude mať na ľudí presne opačný efekt,“ argumentuje, čím zároveň búra obvyklý stereotyp, že najväčšou výzvou dizajnu je postarať sa o pekný povrch či propagáciu. „Pointa dizajnu je oveľa hlbšie. V skutočnosti totiž ovplyvňuje svet na všetkých frontoch: dokáže šetriť náš čas, zdravie, prírodu, náklady. A podvedome ho ocení každý: pri dobre navrhnutých veciach – aute, byte či softvéri – sa totiž nikto nerozčuľuje.“ Aj z tohto dôvodu sa rozhodol pred desiatimi rokmi venovať dizajnu profesionálne a svoju druhú veľkú vášeň, hudbu, si ponechal „len“ ako koníček.
Prečítajte si aj: Diagnóza: rozmaznaní. Lesk a bieda generácie Y
Úspešná novinárka z generácie Y: Riešime veľa hlúpostí. A seba
Na plné ústa
Život v duchu design thinking, teda bytostná snaha robiť veci jednoduchšie, rýchlejšie, funkčnejšie, krajšie, však podľa Jakubových slov nevyžaduje len kreativitu, ale aj odvahu: „Nebáť sa na plné ústa povedať, že niečo nefunguje. Myslím si, že v tomto je naša generácia odvážnejšia ako generácia mojich rodičov. Je to pochopiteľné: keď sa človek v predošlom režime ozval, zvyčajne ho zrazili k zemi. A tento podvedomý strach im zostal v hlave dodnes.“
Jakub je ročník 1990, s érou totality sa teda dokonale minul, čo pociťuje ako obrovskú výhru. „Povedať si vlastný názor je pre mňa kľúčové, túto možnosť by som nevymenil za nič na svete. Za to, čo dnes robím a ako komunikujem, by som sa počas komunizmu dostal do basy podľa mňa tak v priebehu týždňa,“ konštatuje a mne sa v hlave vybavuje jedna z prvých viet, na ktorú človek pri prezeraní Jakubovho webu narazí: „S ľuďmi, ktorých nemám rád, nepracujem.“ Nuž, áno, nielen súdruhovia by mali problém pochopiť tú priamočiarosť a humorné zveličenie v jednom.
Oni? To neexistuje
A aké atribúty popri odvahe Jakub ešte generácii Y pripisuje? „Veľmi tlačí na úspech, no vníma ho podľa mňa nesprávnou formou: stotožňuje ho so slávou. A tiež je poriadne rozmaznaná, často lenivá a nevyužíva možnosti, o ktorej tie predošlé generácie mohli len snívať. A isté je, že z generácií pred ňou sa má najradšej. Vcelku si tiež vyžaduje pozornosť a rada aj rebeluje, avšak len v mantineloch, ktoré sú pre ne bezpečné,“ pokračuje a dodáva, že v tejto súvislosti si musí nasypať popol na hlavu, lebo veľa z týchto vecí platí aj pre neho.
Rovnako ako individualizmus, v ktorom je do veľkej miery ešte radikálnejší ako priemerný dvadsiatnik. „Ja ho však vnímam skôr pozitívne: výborne totiž slúži na to, aby človek prevzal vlastnú mieru zodpovednosti a nespoliehal sa na iných. Za totality sa presadzoval kolektivizmus, ale to nefunguje. Keď sa totiž človek spoľahne na to, že veci vyriešia ,oni‘, je to v čudu. Žiadne ,oni‘ neexistuje. Ak niečo nespravíš sám, nikto iný to za teba nespraví,“ tvrdí a v tej chvíli si spomenie, že ešte stále neupozornil na zle fungujúci semafor pred ich kanceláriou.
Pred našou rozlúčkou však ešte cíti potrebu dodať, že jednou z kľúčových hodnôt je pre neho práve spolupráca, ktorá sa však s individualizmom vôbec nevylučuje. „Bez druhých ľudí človek nespraví vôbec nič. Až keď sa bude dariť ostatným, bude sa dariť aj mne. Toto však máme na Slovensku stále problém prijať.“