Skôr pracant než piruetový kúzelník. Ale taký borec, ktorý sa šiel strhať až do skonania a ktorý vždy dokázal predviesť, čo sa naučil. Tak si uchováva v spomienkach krasokorčuliara Ondreja Nepelu, olympijského víťaza zo Sappora v roku 1972 a miláčika československého publika, jeho trénerka Hilda Múdra. Dnes takmer deväťdesiatročná dáma, ktorá do poslednej chvíle netušila, že jej zverenca, ktorého považovala za svoje tretie dieťa, skolila choroba AIDS.
Idol československých žien, to bol Ondrej Nepela. Slávny krasokorčuliar neveľkej postavy, ktorý úspešne brázdil svetové ľadové plochy na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. A svoju dráhu lemoval medailami. „Večer sa budeme pozerať na Nepelu,“ tešili sa jeho fanúšičky na Slovensku aj v Česku na chvíle pri čiernobielych obrazovkách. „Neoplýval talentom, ale tam, kam sa dostal, ho priviedla ohromná usilovnosť, cieľavedomosť a disciplína,“ opisuje Hilda Múdra, ktorú všetci zasvätení považovali za druhú Nepelovu matku. „Je pravda, že u mňa začal korčuľovať a u mňa tiež v roku 1973 s pretekaním skončil. Ale hovoril mi teta,“ pripomína v byte na Bagarovej ulici, ktorý sa nachádza na prvom poschodí domu na bratislavskom sídlisku Dúbravka.
Smrť idolu, ktorého život lemovali drina, radosť a nakoniec utrpenie, jej zasadila krutú ranu. „Bolo to rovnaké, ako keď vám umrie vlastné dieťa. Trénovali sme spolu, jazdili na preteky, každé leto sme boli tri mesiace v Cortine, kde som vždy prenajala byt a kde som varila. Dodnes si pripadám ako matka, ktorá prežila svojho syna,“ povzdychne si.
Najlepší trénerkin krok
Nepelov odchod do krasokorčuliarskeho neba, pochopiteľne, zasiahol nielen ju. „Ako by mi zomrel brat,“ vyznával sa v roku 2011 zo svojich pocitov Pavol Múdry, trénerkin syn. „Veď sme boli ako rodina. Od roku 1971 sme bývali v rovnakom dome a on u nás bol veľmi často, koľkokrát sa ani nešiel najesť hore,“ dodáva. Nepela sa narodil 22. januára 1951 v metropole na Dunaji, do tajov oblúkov a skokov začal nazerať v siedmich rokoch v tamojšom Slovane práve u trénerky Múdrej.
Písal sa rok 1958 a zimný štadión zastrešili, blížili sa bratislavské majstrovstvá Európy. „Mala som na starosti dospelé pretekárky. Prišla za mnou jedna pani, predstavila sa ako Nepelová, že vraj jej syn korčuľuje v klube už dva týždne, ale žiadny tréner sa mu nevenuje. Dávala mi stokorunáčku, tú som si nevzala, ukázala mi Ondríka a ja som sa rozhodla, že sa mu budem venovať. Bol to najlepší krok, aký som mohla urobiť,“ spomína Múdra na začiatok pätnásťročnej spolupráce.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Hodiny na ľade
Ako každé dieťa mal vraj Nepela radšej voľnú jazdu. „Ale bol poctivý v škole i na tréningu. Pri paragrafoch a cvikoch najazdil tisíce kilometrov. Každý kruh bolo treba obísť šesťkrát, on dokázal zanechať jedinú stopu. „Často som mu povedala, aby šiel do kruhu trénovať nejaký cvik, potrebovala som sa venovať iným zverencom. O hodinu som sa vrátila a on ten cvik drel stále, bol strašne húževnatý,“ spomína si trénerka. Povestná usilovnosť začala prinášať plody len postupne. „Ale Ondrík bol zároveň veľmi trpezlivý.“
Nepela obdivoval svojho predchodcu Karola Divína, dvojnásobného európskeho šampióna a majiteľa striebra z olympiády vo Squaw Valley v roku 1960. Majstra povinných cvikov a nedostihnuteľného elegána. „Práve počas majstrovstiev Európy v Bratislave mi potom Ondríkova mamička hovorila, že pri televízii tancoval zároveň s Divínom. Mal sedem rokov,“ pripomína Múdra.
„Ondro bol skromný a charakterný chlapec, ktorý často postával len v kútiku. Za vrchol šťastia považoval, keď naňho Karol Divín prehovoril. To mu stačilo,“ spomínala ďalšia slávna trénerka Míla Nováková, ktorá v rovnakej ére zožínala úspechy s Nepelovou kamarátkou Hanou Maškovou. V trinástich rokoch benjamín Nepela debutoval na zimnej olympiáde 1964 v Innsbrucku. Práve tam so štrnásťročnou Hanou Maškovou, druhou najmladšou účastníčkou hier, na desiatky minút zablokovali výťah v olympijskej dedine.
Divínov nástupca
„Nemohli sa ho nabažiť, jazdili na jedenáste poschodie a dole. Obaja potom zomreli príliš skoro. Niekedy mám pocit, že tí slušní odišli, zatiaľ čo iní zostávajú,“ premýšľa Nováková. Od polovice šesťdesiatych rokov už bol Nepela dôstojným Divínovým nástupcom. V roku 1966 získal na majstrovstvách Európy bronzovú medailu a úspešná šnúra sa začala odvíjať. Zavesil na ňu olympijský triumf zo Sappora 1972, tri zlaté (1971 – 1973) a dve strieborné medaily (1969, 1970) z majstrovstiev sveta, päť zlatých (1969 – 1973) a tri bronzové kovy z majstrovstiev Európy (1966 – 1968).
Po víťazstve na olympiáde v Japonsku chcel Nepela začať zarábať v americkej ľadovej revue Holiday on Ice. „Asi ako každý krasokorčuliar, ale strana a vláda mu to ešte nepovolili,“ približuje Múdra. Už pred Sapporom, kde Nepela obýval izbu s hokejistami Václavom Nedomanským a už aj zosnulým Vladom Dzurillom, bol obľúbencom komunistických predákov. Po titule majstra sveta z Lyonu 1971 dostal štvorizbový štátny byt na bratislavskom sídlisku Dúbravka, rovnaký dar dostala trénerka. To je ona spomínaná adresa Bagarova.
Chcel ho aj Husák
„Po Sappore vyhral aj majstrovstvá sveta v Calgary a obaja sme si mysleli, že pôjde do revue. Ešte týždeň sme potom zostali v New Yorku a lúčili sme sa,“ hovorí Múdra. Lenže majstrovstvá sveta v roku 1973 hostila Bratislava a prianím mocných bol štart Ondreja Nepelu. Slovenský premiér Colotka mu odchod do revue sľúbil, ale až po Bratislave. „Ondríkovi sa strašne nechcelo, ale potom Colotka jeho otca, tiež straníka, prehovoril. Tykali si a pán Nepela to chcel písomne. „Vari mi neveríš?“ pýtal sa ho Colotka. A pán Nepela mu povedal: „Verím, ale či ja viem, či tu o rok budeš?“ usmieva sa trénerka. „Intervenovali aj Husák so Štrougalom,“ dodáva jej syn Pavol Múdry. Nepela v Bratislave slávil víťazstvo a dvere na Západ mal otvorené. Trinásť rokov jazdil v spomínanej revue a od roku 1986 pôsobil ako tréner v Mannheime. Pripravoval aj majsterku Európy z roku 1989 Claudiu Leistnerovú.
Z rakoviny sa vykľul AIDS
Ale toho už sa nedočkal. Už počas jeho krasokorčuliarskej kariéry sa mnohým zdalo, že je homosexuál. Rovnako ako jeho súperi John Curry (zomrel na AIDS v roku 1994) a Toller Cranston. „Na majstrovstvách sveta vždy sedávali spolu,“ približovala Míla Nováková. Počas pobytu v Nemecku si slávny krasokorčuliar takmer denne telefonoval so svojou niekdajšou trénerkou. „Volal mi skoro stále, potreboval sa poradiť o svojej trénerskej práci,“ hovorí Múdra. „Až mi raz zavolal, že mu nie je dobre.“ Do Mannheime prišla v nedeľu. „Ešte v stredu sme za ním s jeho mamičkou boli a rozprávali sme sa, ale vo štvrtok zomrel. Urnu s popolom sme priviezli do Bratislavy, kde mal dôstojný pohreb. Ale hlavne – ja som nepoznala pravú príčinu smrti, na nemeckom parte stálo, že išlo o rakovinu lymfatických uzlín. Povedali mi to až jeho nemeckí priatelia,“ vybavuje si Múdra. Poznal Nepela príčinu smrti? „Určite áno, tí priatelia mi to potvrdili.“
Ondrej Nepela starší sa o smrti svojho syna nedozvedel, zomrel o šesť týždňov skôr. Mamička Anna prežila slávneho krasokorčuliara o dva roky. Na sídlisku Dúbravka v Bratislave, na Bagarovej, o poschodie vyššie než Hilda Múdra, žila aj Nepelova staršia sestra...
Ondrej Nepela
Narodil sa 22. jnauára 1951 v Bratislave. Krasokorčuľovaniu sa venoval od útleho detstva za výraznej podpory rodičov. Jeho mama presvedčila trénerku Hildu Múdru, aby sa ho ujala. Vynikal najmä húževnatosťou, s ktorou driloval povinné cviky. Práve tie tvorili v tom čase dôležitú časť výsledného hodnotenia a aj vďaka nim prišli veľké Nepelove úspechy. Najvýraznejším je určite zlatá olympijská medaila zo Sappora 1972. Okrem nej bol trojnásobným majstrom sveta a päťnásobným majstrom Európy. Po skončení súťažnej kariéry vystupoval v ľadovej revue Holiday on Ice a pôsobil aj ako tréner. Jeho zverenka Claudia Leistnerová sa stal v roku 1988 majsterkou Európy. Prakticky po celý život tajil svoju homosexuálnu orientáciu, zomrel vo veku 38 rokov na komplikácie spôsobené AIDS. V roku 2000 ho vyhlásili za slovenského športovca 20. storočia.
Článok bol uverejnený v Lidových novinách.