Pavol Hrušovský:
Muž pokoja a chladnej hlavy
„Možno neoplýva geniálnymi politickými schopnosťami, ale je verný. A človek má byť verný – aj keď sa jeho vzťah, práca či život dostane do ťažkej situácie.“ Takto zhodnotil jednu z hlavných predností Pavla Hrušovského Anton Srholec, ktorý s ním v roku 1990 spoluzakladal Kresťanskodemokratické hnutie.
Vyštudovaný právnik a zhodou okolností milovník behov na dlhú trať svoju takmer štvrťstoročnú príslušnosť k jednej strane zjavne takisto pokladá za svoju kvalitu a z tejto pozície sa aj vymedzuje voči iným kandidátom. „Rýdzi kádehák“ a v podstate celoživotný profesionálny politik sa v posledných dňoch pasuje aj do roly prezidentského kandidáta, ktorý nemlčí a otvára dialóg. Aké sú ďalšie tváre muža, ktorý deväť rokov stál na čele KDH a dva razy šéfoval nášmu parlamentu?
Milovník halušiek a vína
Aj keď bulvár naňho z času na čas vyťahuje prílišnú náklonnosť k alkoholu, škandály sú v skutočnosti tým posledným, z čoho by Pavla Hrušovského mohli obviňovať aj jeho kritici. Mnohí mu skôr nedokážu odpustiť prílišnú „akurátnosť“: rodák z Veľkej Mane pri Nových Zámkoch žije už takmer štyridsať rokov so svojou prvou študentskou láskou – chemičkou Helenou, pred pálenkou uprednostňuje víno, z jedál sú mu najbližšie halušky s bryndzou a pred svojím vstupom do politiky v roku 1990 stihol vystriedať len dve pracovné pozície: tri roky pôsobil ako vedúci právneho oddelenia v spotrebnom družstve Jednota a ešte kratšie zotrval na pozícii prednostu nitrianskeho okresného úradu. Žije v radovej zástavbe v Nitre a za svoju hlavnú záľubu považuje rodinu a dve vnúčatá od jediného syna Petra. Blízka mu je tiež opera, spomínaný beh na dlhé trate, životopisná literatúra a taliančina, ktorá je popri ruštine jediným cudzím jazykom, ktorý čiastočne ovláda. Do kolónky „menej zvyčajné“ možno vari zaradiť len jeho členstvo v Zvrchovanom ráde maltézskych rytierov, mníšskom stredovekom ráde, ktorý sa venuje humanitárnym aktivitám.
Hlboký pokoj nad Islandom
„Možno to niekomu bude znieť banálne, ale pokladám za dôležité, že Pavol Hrušovský sa k členom svojho tímu v kancelárii Národnej rady správal ako k ľudským osobám. To znamená inak, než mnohí dnešní manažéri s panovačnými sklonmi. Bol vždy pripravený ponúknuť osobnú pomoc, ak sa dozvedel o niekoho osobných problémoch.“ Takto opisuje svojho bývalého šéfa politológ Tomáš Zálešák, ktorý pracoval ako jeho poradca. A vyzdvihuje ešte jednu z jeho silných stránok: schopnosť zachovať v krízových momentoch chladnú hlavu, pokoj a pozoruhodne sa ovládať. „To sa prejavilo napríklad pri spiatočnej ceste našej parlamentnej delegácie z USA na jar 2005, keď vládne lietadlo malo nad oceánom vážnu poruchu, spojenú s nebezpečnými ťažkosťami pri núdzovom medzipristátí na Islande. Okrem profesionality kapitána lietadla to bola aj Hrušovského rozvaha, možno aj akýsi zvláštny zmysel pre humor, ktoré umožnili predísť panike a nešťastné medzipristátie zmeniť na – nakoniec – celkom šťastné.“
Schopnosť riešiť ťažké a zložité krízové situácie pokojne mu priznáva aj Ján Figeľ, ktorý ho v roku 2009 po deviatich rokoch vystriedal na poste predsedu KDH. Ako dôkaz uvádza napríklad rokovania so štrajkujúcich lekármi v roku 2011, keď ako predseda Národnej rady ponúkol parlamentnú pôdu a vlastnú angažovanosť pre „politicky a emocionálne ťažké rokovania“, ktoré podľa jeho slov nakoniec viedli k vyriešeniu krízy. „Bol som spolu s aktérmi rokovaní vďačný za jeho trpezlivé a sústredené moderovanie v situácii konfrontácie, napätia a tlaku nielen médií, ale aj verejnosti.“
Obrusovač hrán
Schopnosť viesť dialóg a obrusovať hrany skutočne patrí k Hrušovského prednostiam. Opakuje sa však i názor, že je jednoducho silnejší v defenzíve ako v ofenzíve. Inak povedané – nedokáže prinášať silné témy a strhávať na ne pozornosť. V istom protiklade k tomuto názoru stojí tvrdenie, že Pavol Hrušovský je ako jeden z mála našich politikov vo svojich hviezdnych momentoch schopný prejavov, ktoré sa dajú nazvať štátnickými. „Z predsedov parlamentu to dokázal ako jediný. Napríklad, keď prehovoril na parlamentom zhromaždení v NATO,“ spomína František Šebej, ktorý s Hrušovským najintenzívnejšie spolupracoval začiatkom 90. rokov, keď obaja pôsobili ako poslanci federálneho parlamentu. A spomedzi našich predsedov parlamentu mu priznáva ešte jedno prvenstvo: „Je to človek, ktorý má vyvinutý intenzívny cit pre demokratické fungovanie inštitúcií.“ A práve táto kvalita podľa názoru viacerých vyváži aj jeho povedzme slabší zmysel pre humor.
Andrej Kiska:
Včera bol neznámy. Dnes je favorit
Podnikateľ, z ktorého sa stal filantrop. Jedna veta, ktorá síce naznačuje dve hlavné profesijné zastávky, no len ťažko vystihne celý príbeh, ktorý sa vinie za Andrejom Kiskom. A že to nie je len čiernobiela cesta, potvrdzujú aj ľudia z jeho okolia. Najdlhšie ho na nej sleduje otec Andrej Kiska starší. „Od školského veku pod dnešok ma síce svojimi rozhodnutiami niekoľkokrát prekvapil, no ak niečo považuje za správne, neodradí ho ani čiastočný neúspech.“ Napriek tomu sa podľa neho nespolieha len na vlastný úsudok, ale v závažných rozhodnutiach neváha prijať radu od odborníkov. A hoci sa ako správny rodič v úspešnom synovi vidí a vyzdvihuje jeho prednosti, nezatají ani „kontroverznejšie“ spomienky. Že Andrej Kiska nebol ako malý vždy práve anjel...
Na klavír zabudnite. Budem recitovať
„Ja som bol vtedy silný fajčiar a cigarety boli prístupné takmer v celom dome,“ spomína Kiska starší. „Mal päť rokov a keď sme odišli z domu, uprosil babku Žofku z Jezerska, aby nemusel ísť do škôlky. Zaliečaním, že ju veľmi ľúbi a že sa s ním chce hrať kamoš Ľuboš.“ Asi po hodine sa obaja chlapci stratili. Stará mama ich napokon našla v pivnici, ako si práve zapaľovali otcove cigarety. So slovami „chlapci zlatí, prečo fajčíte v studenej pivnici, prechladnete“, ich odviedla do kuchyne, kde pred nich postavila načatú škatuľku cigariet, zapaľovač a popolník. „Takmer steny kuchyne menili farbu od ich červene,“ smeje sa otec Kiska, „takže tam v pivnici to bola jeho prvá aj posledná cigareta v živote.“
O tom, že Andrej Kiska ml. si pôjde svojou cestou bez ohľadu na nástrahy, sa rodičia presvedčili už na základnej škole. Keďže majú obaja blízko k hudbe, zo syna chceli mať podľa vzoru mamy klaviristu. Po troch mesiacoch na ľudovej škole umenia však prišiel list s upozornením na nedbalú školskú dochádzku. „Ukázalo sa, že po mesiaci namiesto klavíra navštevoval recitačný krúžok na základnej škole. Pre hudbu sa rozhodol svojvoľne ako stredoškolák a dodnes berie pri každej rodinnej príležitosti do rúk gitaru a sám sa sprevádza.“
Tvrdý manažér. Ale ústretový
Po vysokej škole a jedenapolročnom „dobrodružstve“ v Amerike, kde si naplno odskúšal nástrahy podnikania, sa vrátil na Slovensko. A začal budovať vlastnú firmu. Od základov. V roku 1996 spolu s bratom založili spoločnosť Tatracredit, ktorá sa cez splátkové systémy Triangel a Quatro za desaťročie vyšvihla na najväčšiu svojho druhu na Slovensku. „Ja som ho zažil hlavne ako manažéra, mimoriadne kreatívneho,“ hovorí Maroš Ovčarik, výkonný riaditeľ portálu Finančná hitparáda. „Často prichádzal na stretnutia s novými nápadmi. Mnohé sa zdali na prvý pohľad ako vedúce do slepej uličky, v konečnom dôsledku posúvali spoločnosť výrazne dopredu.“ Vysoké nároky na seba prenášal podľa neho Andrej Kiska aj na okolie. „Prvýkrát sme sa stretli na prijímacom pohovore, pretože hľadal riaditeľa jednej divízie a oslovil ma.“ Podobný pohovor vraj Ovčarik nezažil. „Cielene ma dostával do rôznych situácií, aj stresových, vyžadoval, aby som kreoval návrhy nových produktov. Okrem životopisu ho zaujímalo, akým spôsobom rozmýšľam,“ spomína. Jeho slová potvrdzuje aj marketingová riaditeľka organizácie Dobrý anjel Ľudmila Kolesárová: „Už pred stretnutím som musela písomne vypracovať niekoľko zadaní a aj pohovor bol dosť náročný a dlhý. No Andrej Kiska bol celý čas veľmi príjemný a usmiaty.“
Filantropia po slovensky
A to sme už pri ďalšej veličine v živote Andreja Kisku. Keď v roku 2005 predal svoje spoločnosti VÚB banke, začal opäť takpovediac na zelenej lúke. Tentoraz v oblasti filantropie. Jeho Dobrý anjel sa začal venovať rodinám, ktorých sa dotkla rakovina. Princíp odovzdania celej sumy od darcu obdarovanému oslovil tisíce Slovákov a dnes je jedných z najúspešnejších charitatívnych projektov u nás. Napriek tomu podľa mnohých „neulietava“. „Stále je nohami na zemi. Osobne som sa o tom presvedčil a nohy pod stolom som mu skontroloval,“ vtipkuje herec Juraj Kemka. No vzápätí zvážnie. „Keď sme sa prvýkrát stretli, rozprávali sme aj o tom, aké ťažké je pôsobiť v oblasti tretieho sektora v štáte, kde filantropia nie je samozrejmosťou.“
Samozrejmosťou pre Andreja Kisku je však podľa všetkých oslovených prirodzenosť, s ktorou pristupuje k všetkým od špičiek biznisu po jednoduchých ľudí. Ľudmila Kolesárová spomína na príhodu, keď šiel pred rokom na Deň detí odniesť na detskú onkológiu darčeky. „Zavolala som mu práve, keď hľadal niekoho, kto mu rozmení drobné do automatu na návleky. Predstavila som si milionára, ako vo svojom voľnom čase s kufrom hračiek behá po nemocnici, lebo ho sestrička nepustí kvôli návlekom.“
Karikatúry: Martin Schwarz