Príbeh Emila Perka je odrazom osudov mnohých Slovákov, ktorí sa do odboja zapojili. Či už v armáde alebo ako partizáni.
„Keď vypuklo povstanie, mala som 12 rokov,“ začína rozprávanie Emília Perková. Jej otec, generál Emil Perko (v tom čase podplukovník), bol veliteľom 5. taktickej skupiny 1. Československej armády na Slovensku, ktorá mala na starosti oblasť Turca. „Otec nebol síce priamo zapojený do príprav povstania, no cítil, že sa niečo deje,“ spomína bývalá zdravotná sestra na napätý koniec leta 1944. „Potom 26. augusta prišiel na martinskú posádku osobne generál Ján Golian. Oznámil, že sa chystá ozbrojené povstanie a chcel vedieť, či sa posádka k nemu pridá.“ Odpoveď bola jednoznačná – samozrejme, áno. A hoci situácia bola vyostrená, ešte nikto netušil, že už o tri dni sa všetci zúčastnení ocitnú v boji. Martinská epizóda povstania mala totiž krvavú predohru.
Podplukovník namiesto generála
Už na druhý deň po prísahe vernosti slovenskej armáde nastali problémy. „Vo vlaku sa z Rumunska cez Slovensko do Nemecka presúvala rodina nemeckého dôstojníka,“ hovorí Emília Perková. Zo zvolenskej stanice hlásili, že do Martina príde vlak s generálom Ottom. Bol to však osudový omyl. V rýchliku sa totiž neviezol generál Paul von Otto, ale „len“ podplukovník Walter Ott. So ženou, dvoma dcérami a malým sprievodom. „Na stanici v Martine ich vysadili z vlaku. Ott asi cítil, že sa niečo deje, pretože volal otcovi ako veliteľovi martinskej posádky a žiadal ho o ochranu,“ vysvetľuje jeho dcéra. Emil Perko, hoci už vedel o prípravách povstania, Otta upokojoval. Na stanicu poslal jedného z podriadených, aby situáciu vyriešil a vlak aj s nemeckým dôstojníkom sa čím skôr pohol. Prípravy na povstanie totiž neboli dokončené a zainteresovaní dostali pokyn, aby sa pokiaľ možno vyhýbali akciám, ktoré by Nemcov zbytočne dráždili.
„Cestou na stanicu však dotyčný stretol jedného z partizánov, ktorí operovali v oblasti Turca. Ten ho zaprisahal, aby Nemcov nepustil, že ich chcú zajať.“ Podľa Emílie Perkovej tak jednoznačne porušil rozkaz, ktorý dostal od svojho nadriadeného. Keď teda prišiel na stanicu, vlak sa síce pohol ďalej, no už bez nemeckých pasažierov. Pod zámienkou sľúbenej ochrany ich odviedol do martinských kasární, kde mali prespať.
Zbytočná streľba
„Otec bol z toho nešťastný, lebo tak bola do celej záležitosti zatiahnutá armáda, čomu chcel zabrániť,“ spomína Emília Perková. Ešte tej noci odišiel do Sklabine, kde mali sídlo partizáni a snažil sa s ich veliteľom Veličkom situáciu vyriešiť. „Dohodlo sa, že na druhý deň akože prepadnú kasárne a Nemcov zajmú.“ Ráno sa však všetko zvrtlo. Keď nemeckú rodinu so sprievodom vyviedli na nádvorie, bolo plné vojakov so zbraňami. Dodnes sa vedú polemiky o tom, kto začal strieľať prvý, vraj to bol jeden z Nemcov, ktorý v panike siahol po zbrani. Jeho guľka nikoho nezasiahla, no salva, ktorá sa vzápätí spustila, už áno. Výsledok: všetci Nemci vrátane dvoch žien a malých detí ležali mŕtvi. Hoci tento incident nebol ojedinelý, určite bol jednou z posledných kvapiek v pohári nemeckej trpezlivosti. O dva dni totiž ako reakcia na obsadzovanie Slovenska nemeckou armádou bolo vyhlásené aj povstanie. Emil Perko sa stal veliteľom obrany Turca a jeho rodinu zakrátko čakalo „perné“ obdobie.
Generál Perko s manželkou. Snímka: archív rodiny
Na úteku s bábätkom
„Bola som ešte malá, takže som si všetky dôsledky neuvedomovala. Zakrátko prišiel otec s tým, že musíme odísť,“ hovorí. S postupujúcim časom totiž Martin prestával byť pre rodinu povstaleckého dôstojníka bezpečný. „Moja mama bola akurát v deviatom mesiaci, keď sme sa sťahovali k jej bratovi do Zvolena,“ vysvetľuje Emília Perková. Najmladší brat Pavol sa narodil 10. septembra a prvé týždne života strávil na cestách. „Ako sa hýbal front, tak sme sa s armádou presúvali aj my. Boli sme dve rodiny – z toho moja mama s dvoma deťmi a bábätkom. Pár dní sme spali v Ľubietovej, potom v Jasení a postupne sme prešli celé Horehronie,“ vyratúva. Nie všade boli z ich prítomnosti nadšení. „Pamätám sa, ako jedna sedliačka namietala, prečo nás má ubytovať. Nejaký vojak na ňu spustil zhurta, že je to povinnosť a tak podobne. Náš otec však mal schopnosť urovnávať spory, takže ju uchlácholil.“
Povstalci v suteréne, Nemci na poschodí
S ustupujúcimi jednotkami sa nakoniec cez Donovaly presunuli do Španej doliny, kde ich, dobrovoľne nasilu, ubytoval miestny farár. „Fara mala kamenný suterén so starou kuchyňou a tehlovú nadstavbu s hosťovskými izbami. Tam sme spali asi tri noci,“ hovorí Emília Perková. To však už povstalci museli ustúpiť do hôr k partizánom. „Farár nás presťahoval do suterénu a už večer na poschodí nad nami dupotali Nemci.“ Napriek veľkému riziku ich duchovný neprezradil. Nemeckým vojakom povedal, že sú jeho vzdialená rodina, ktorá sa uňho ukryla pred frontom. „Raz v noci doviedli vojaci nejakého mladého chlapca, či ho nepoznáme. Neviem, čo sa s ním potom stalo, ale asi nič dobré. Pravdepodobne ho zastrelili,“ zvážnie a dodáva, že to bolo po prvýkrát, keď jej prebehol mráz po chrbte.
Perko s rodinou a príbuznými. Dievčatko v spodnom rade je dcéra Emília. Snímka: archív rodiny
Smutný návrat
„U farára sme boli asi mesiac, ale bolo vidieť, že sa bojí. Aj preto sa mama rozhodla, že odídeme.“ Keď sa v doline prestalo strieľať, dohodli si furmana na odvoz, a napriek tomu, že nemali v Banskej Bystrici rodinu, odišli. Nezištne ich prichýlili náhodní známi, a keď sa situácia upokojila ešte viac, vrátili sa do Martina. „Bolo to v deň, keď exhumovali telá nemeckej rodiny, ktorú postrieľali v kasárňach,“ spomína na mrazivé ovzdušie v meste. Navyše jej mama dostala o niekoľko dní list, aby sa dostavila na úrad. „Báli sme sa, čo sa bude diať. No nakoniec sa jej len pýtali na najmladšieho brata, že kedy a kde sa narodil a ďalšie podrobnosti.“
Dobrodružnejšiu cestu mal po potlačení povstania Emil Perko. Trasu, po ktorej ustupovali, medzičasom obsadili nemecké jednotky. „Zostali nakoniec len traja dôstojníci a dve ženy. Otec spomínal, že sa mu zišli skúsenosti z delostrelectva.“ Nemci totiž kropili územie sústredenou paľbou v akýchsi pásoch. Perkovi sa podarilo odhadnúť bezpečné pásmo, takže paľba dopadla najprv tesne pred nich a potom ich preskočila. Podarilo sa im prešmyknúť do Ľubietovej, kde im známy dal civilné oblečenie. „Mamin brat bol úradníkom v štátnych lesoch, tak ich prepašoval ako lesných robotníkov do Zvolena. Uňho prečkal otec do konca vojny.“
Režim ho zomlel
Po skončení vojny Emil Perko rýchlo postupoval v kariérnom rebríčku až na hodnosť generála. „Tesne na konci vojny ho presunuli do Košíc, kde najprv pomáhal pri likvidácii banderovcov. Neskôr bol členom delimitačnej komisie, ktorá vymedzovala povojnové hranice,“ pokračuje Emília Perková. Dokonca pomohol jednej obci, ktorej obyvatelia ho prišli prosiť, aby zostala na území Slovenska a nepripadla dnešnej Ukrajine.
Prišiel však rok 1948 a pomery v štáte sa zmenili. Generála Perka najprv prevelili do zálohy, neskôr úplne prepustili z armády. Z generála sa stal najprv tesársky robotník, potom kopáč kanálov aj technológ v zberných surovinách. V roku 1963 mu podlomené zdravie ešte zhoršil úraz – zrazilo ho auto a skončil s otrasom mozgu a komplikovanou zlomeninou nohy. Na dôchodku ešte pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, no rehabilitácie sa dočkal až in memoriam.
Kto bol Emil Perko
Narodil sa 3. júla 1905 v Prešove v rodine vojaka z povolania. Po ukončení základnej školy študoval v rokoch 1915 - 1918 na nižšej vojenskej reálke, odkiaľ prestúpil na reálne gymnázium v Prešove. V rokoch 1923 - 1925 študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po štúdiu slúžil na viacerých postoch ako dôstojník delostrelectva. Spoluzakladal štátnu vojenskú reálku v Banskej Bystrici, ktorá sa neskôr presťahovala do Martina. V roku 1943 bol Emil Perko poslaný na východný front. Ako veliteľ vojenskej posádky v Martine sa zapojil do protifašistického odboja. Po vypuknutí SNP ho 9. septembra 1944 vymenovali za veliteľa V. taktickej skupiny „Ďumbier“ 1. čs. armády na Slovensku. Zúčastnil sa ťažkých bojov pri Strečne a viedol viaceré obranné boje. Po vojne bojoval proti Banderovcom na východnom Slovensku. V roku 1946 ho povýšili na brigádneho generála. V máji 1951 ho z armády prepustili a bol politicky prenasledovaný. Zomrel 17. augusta 1984 v Banskej Bystrici.