Človek odnepamäti žije v obkľúčení povier. Verí, že pod jeho nešťastie sa môžu podpísať čierna mačka, rozbité zrkadlo či prechod popod rebrík. Ilustračná snímka: archív
Trinásť, Pán Boh pri nás. Veru, o strachu z čísiel – alebo lepšie povedané, z čísla, toho jediného – vedeli svoje už naši predkovia. Bodaj by nie, veď pred tou nešťastnou trinástkou sa trasieme už stáročia. A dodnes sme sa neprestali. Zvlášť, pokiaľ sa spojí s tým prekliatym piatkom.
Pokojne sa na tom bavte, výskumy však naozaj ukazujú, že najmenej päť percent Američanov dnes odmietne prísť do práce, alebo dokonca vyjsť na ulicu. Približne toľko ich totiž trpí paraskavedekatriafóbiou, teda chorobnou úzkosťou z piatka trinásteho. Americkú ekonomiku to podľa informácií centra pre stresový manažment a fóbie vychádza na 800 až 900 miliónov dolárov. A štatistiky Indexu S&P 500 dokazujú, že v tento deň sa obozretnejšie správajú dokonca aj finančníci. Nielen tí americkí.
Čo sa týka Slovákov, podľa nedávneho výskumu nie je voči poverčivosti odolných takmer 60 percent z nás. Ruku na srdce – kedy ste si naposledy zaklopali na drevo? Avšak naspäť do prítomnosti. Piatok trinásteho sa ešte neskončil...
Mesiac, kríž a praľudia
V poriadku – ale prečo sa vôbec niekedy začal? Lepšie povedané, prečo sme ho začali vidieť cez túto zlovestnú optiku? Vysvetlení je viacero. Vladimír Bahna, etnológ a religionista z Etnologického ústavu SAV, za tým vidí náhodné spojenie dvoch historicky starších symbolov nešťastia: piatka a trinástky.
Kým piatok má povesť nešťastného dňa prevažne v kresťanskej kultúre – zrejme najmä pre ukrižovanie Ježiša Nazaretského, trinástka naháňa strach ľuďom viacerých kultúr. Pred trinástym dňom v mesiaci vystríhal roľníkov v básni Práce a dni starogrécky básnik Hesiodos, u Mezopotámcov bol trinásty mesiac priestupného roka v znamení havrana, čiže nešťastia, a v lunárnom kalendári zasa zastrešoval obdobie najtuhšej zimy, temna a symbolickej smrti Slnka...
Podľa viacerých teórií však bola trinástka podozrivá už našim pravekým predkom: pre nich bolo totiž typické počítanie cez desať prstov na rukách a dve nohy, čoho pozostatkom je dvanástkový numerický systém s dodnes prežívajúcimi mierami ako je tucet (12) či kopa (60).
Avšak nájdu sa aj vysvetlenia ušité priamo „na kožu“ piatka trinásteho. Smutným hrdinom toho najslávnejšieho je Jacques de Molay, veľmajster templárskeho rádu, ktorého spoločne s ďalšími 60 vysokopostavenými rytiermi v piatok 13. októbra 1307 chytil francúzsky kráľ Filip IV., následne ich uväznil a potom spoločne s tisícmi templárov popravil. Nečudo, že nasledovníci tohto rádu začali piatok trinásteho považovať za nešťastný deň... Má to však jeden háčik, na ktorý upozorňuje aj Vladimír Bahna: piatok trinásteho sa totiž dokázateľne tematizuje až od 19. storočia.
A sme tam, kde predtým. Po krk v tajomstve.
Profil milovníka povier
Čierna mačka. Kominár. Štvorlístok. Amulet. Horoskopy. Urieknutie. Je to tak, povery sa ani zďaleka netýkajú len piatka trinásteho, ich tvorcovia a šíritelia sú podstatne vynaliezavejší. Kým si načrtneme aspoň skusmý profil ich typického milovníka, ujasnime si, čo to tá povera vlastne je. Najzákladnejšia definícia je asi táto: Povera je viera, že niektoré javy a udalosti sú prejavom nadprirodzených síl alebo znamením budúcnosti. Ide teda o predsudok - vžitý názor bez rozumového zdôvodnenia.
Hoci k poverám majú podľa psychológov častejšie blízko ľudia s nedostatkom kritického myslenia, sklonom k nadmernému zovšeobecňovaniu či čierno-bielemu videniu sveta, výskumy nepotvrdzujú, že by poverčivosť bola nepriamo úmerná inteligencii. Rozhodujúce sú skôr iné parametre. Napríklad to, či ste optimista alebo pesimista. V druhom prípade totiž väčšmi prepadáte strachu z neistoty a situácie, v ktorých sa ocitáte, častejšie vidíte ako bezvýchodiskové. A presne to nahráva poverám. „Pesimistickí ľudia nielenže často strácajú nad situáciou kontrolu, ale najmä v neistých situáciách majú tiež tendenciu očakávať, že sa stane niečo zlé,“ konštatujú vo svojej výskumnej štúdii s názvom Sme poverčiví? Viktória Zaťková a Alojz Ritomský z Ústavu aplikovanej psychológie Univerzity Komenského.
Veriaci verzus ateisti
Na našej (ne)poverčivosti sa však údajne podieľa ešte jedna málo známa osobnostná črta: experti ju nazývajú „locus of control“, inými slovami ťažisko kontroly. Ľudia s takzvaným interným locus of control sú podľa spomínanej štúdie presvedčení, že svoj život riadia vlastnými schopnosťami. Naopak, ľudia s externým ťažiskom životné situácie a dianie okolo nich zvyknú pripisovať neviditeľným silám a vonkajším okolnostiam, a preto sú otvorenejší aj voči poverám. Výskumy naznačujú i to, že menej imúnne voči nim sú ženy (údajne to súvisí s prevahou intuitívneho myslenia na úkor analytického) a mladí (nedostatok skúseností).
A teraz drobná hádanka pre vás. Komu by ste skôr prisúdili sklon k poverám – veriacim či ateistom? Možno vás to prekvapí, ale výskumy podľa Vladimíra Bahnu ukazujú, že vyhranení kresťania a ateisti ťahajú v tomto za jeden povraz: a poverám utínajú hlavu. Na rozdiel od oveľa širšieho spektra vlažnejších veriacich a ateistov, ktorých svetonázor je menej striktný. A najmä: na jeho vybudovanie vynaložili podstatne menšiu intelektuálnu činnosť.
Prečo teraz? A prečo ja?
Ale kto by sa nazdával, že ľudstvo sa poverčivosti pomaly zbavuje, mýli sa. Antropológovia podľa Vladimíra Bahnu už dávnejšie opustili presvedčenie, že by dnešné lepšie porozumenie kauzálnym následnostiam malo nevyhnutne viesť väčšiemu odmietaniu povier: „Aj spoločnosti lovcov a zberačov disponovali množstvom poznatkov nevyhnutných na prežitie v danom prostredí, na základe ktorých sa dokázali vysporiadať i s náhodnými udalosťami.“ Korene poverčivosti treba podľa neho hľadať inde ako v údajnej neschopnosti pochopiť príčiny niektorých udalostí. Keď dôjde k autonehode blízkeho, ľudia obvykle rozumejú, že k tomu došlo, lebo mal vodič šmyk, lebo bola mokrá vozovka... Nerozumejú však inému: prečo sa to stalo práve TERAZ, prečo sa to stalo práve MNE? Fakt, že nešťastia sa dejú vo svete každodenne, totiž bežne prehliadajú...
„A v takej situácii sa často prihlásia k slovu práve povery, ktoré im poskytujú vysvetlenie.“ Poverčivosť sa však rodí aj vopred – ako poistka. V nádeji, že keď budem s nešťastím rátať (a zaklepem si naň), je väčšia šanca, že ho odvrátim.
Kominárov niet
Jedno je isté: nešťastné a nevysvetliteľné udalosti budú ľudstvo sprevádzať naveky. A nielen ľudstvo, ale aj človeka. Skôr či neskôr sa u väčšiny z nás prihlási k slovu otázka: „Prečo
práve ja?“ A človek si môže slobodne vybrať, ako sa k týmto (aj budúcim) udalostiam svojho života postaví. Či sa uspokojí s vierou v nešťastný piatok, alebo pri pátraní po existenciálnom a tajomnom rozmere nášho bytia zostúpi do väčšej hĺbky. Lebo – povedzme si rovno. Naozaj by ste chceli žiť vo svete, kde by o vašom šťastí rozhodoval fakt, či v ten deň stretnete kominára? V tom prípade by sme totiž už desaťročia topili v celkom slušnej smole.
Prečítajte si aj: Deň, keď lacnejú letenky. 10+1 faktov o piatku trinásteho