Ich mená ste doteraz pravdepodobne nepočuli. Pretože sú to „obyčajní“ ľudia, akých stretávame bežne na ulici či v obchode. No urobili či robia niečo nekaždodenné. Zachránili život, podali pomocnú ruku, ich nápad mení generácie... Po roku plnom nepokojov a násilia vám prinášame ich šesť inšpiratívnych príbehov.
Príbeh č.1
Najväčšia odmena? To, že chlapec odišiel po svojich
Operátorka strediska záchrannej služby Mária Štoberová na dovolenke vzkriesila k životu utopené dieťa.
Slnečné popoludnie pri jazere. Mária Štoberová leží na deke a stráži veci kamarátkam, ktoré sa šli schladiť do vody. Nie ako operátorka strediska záchrannej zdravotnej služby, ale ako obyčajný človek, čo si vychutnáva letnú pohodu. „Vedľa je rozložená rodinka, ktorá ma upútala tým, že svoje dvojičky stráži vždy jeden z rodičov aj napriek tomu, že chlapci vedia plávať,“ píše neskôr. V rámci „cvičenia“ na univerzite tretieho veku, kde majú opísať hraničnú psychickú záťaž.
Aj keď sa chlapci v na pohľad pravidelných intervaloch vynárajú, otec zrazu začne volať jedného po mene a hľadať ho. Mária Štoberová stuhne. Jej želanie, aby sa zjavil niekde na brehu, sa, žiaľ, nevyplní. To sa už otec ponára a o chvíľu nesie k deke bezvládne telo sedemročného syna. „Hoci som bola dovtedy ako zamrznutá, odrazu som pri dieťati s začínam ho oživovať. Stláčam hrudník, otca inštruujem, ako dýchať so synom,“ pokračuje. Dokonca sa jej podarí presvedčiť matku, aby sa chlapcovi prihovárala a zabránila tým zbytočnej eskalácii už aj tak napätej atmosféry.
Záchranárka bez uniformy
„To už sa zapol taký automatický reflex,“ hovorí Mária Štoberová. Medzičasom sa k skupinke dostane mladá lekárka, ktorá vystrieda záchranárku pri stláčaní hrudníka, tá sa presunie k umelému dýchaniu. Niekto z okolostojacich odvedie nabok druhého z dvojičiek, aby ho ušetril pohľadu na brata v bezvedomí. „Pohľad na toho chlapčeka bol hrozný, kopa strachu, obavy, ale aj trochu viny,“ spomína si. Našťastie čoskoro dorazí záchranka a chlapca napojeného na prístroje prevážajú do nemocnice. Mária Štoberová si až chvíľu potom v tieni uvedomuje roztrasené telo aj boľavé ruky. No zároveň úľavu z toho, že pomohla zvýšiť šance na prežitie. A to napriek tomu, že má krízové situácie takpovediac v každodennom opise práce. „No keď sedíte na konci telefónnej linky obklopený kolegami, je to akási rutina. Iné je, keď len v plavkách kriesite malé dieťa,“ vysvetľuje trochu rozochveným hlasom.
Nový HN magazín je každý piatok (najbližšie 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Ocenenie? Odchod z nemocnice
Keď sa o niečo neskôr dozvie, že by mala byť nominovaná na Národnú cenu Záchrannej zdravotníckej služby (ZZS), zdráha sa. „Nemyslela som si a dodnes si nemyslím, že to bolo niečo výnimočné. Asi každý by reagoval rovnako.“ Ďalším dôvodom bolo, že malý chlapec bol v tom čase stále v umelom spánku a dýchal s pomocou prístrojov. „Šla som na dovolenku, tak som sa dohodla s kolegom, že bude sledovať jeho stav. A ak by sa, nedajbože, zhoršil, aby ma z nominácie vyškrtol.“ Keď sa vrátila, nikto jej nič nepovedal. V duchu sa teda zmierovala s možnosťou, že Tomáško svoju možnosť na ďalší život nevyužil.
Potom však prišla správa, že operátorka spomínanú cenu získala. „Prekvapilo ma to a hneď som začala zisťovať, v akom stave je to dieťa,“ pokračuje Mária Štoberová. „Na moju veľkú úľavu som sa dozvedela, že chlapec nakoniec odišiel z nemocnice na vlastných nohách.“
Večný film v hlave
Ako vysvetľuje, bolo to vďaka zhode šťastných náhod. „Keby som sa vtedy šla okúpať, možno by som nebola nablízku. Okrem toho aj otec reagoval veľmi správne, hneď začal vytriasať zo syna vodu. A aj ostatní naokolo sa správali ukážkovo, boli nápomocní a nestratili sme cenný čas.“ Jedným dychom priznáva, že si kritické udalosti veľakrát prehrávala v hlave a uvažovala, či sa dalo urobiť viac. „Bez vybavenia asi nie, no i tak to človeka máta,“ hovorí záchranárka, ktorá sa na operačné stredisko dostala tak trochu nedobrovoľne. Pracovala totiž pôvodne na transplantačnom a dialyzačnom oddelení. No kvôli zníženej imunite sa musela chrániť, a tak priamy kontakt s pacientmi už nebol možný.
Mária Štoberová teda dostala ponuku zachraňovať životy cez telefón – tým, že priamych svedkov nehody či kolapsu krok za krokom dovedie k riešeniu situácie, kým príde záchranka. „Aj sa mi ťažko odchádzalo, lebo tú prácu som mala rada. No ani tu sa nemôžem sťažovať.“ Dôkazom je už takmer tridsať rokov služby.
Ďalšie zaujímavé príbehy Slovákov si pozrite v galérii: