Dvere nám prišiel minister hospodárstva z rokov deväťdesiatych otvoriť osobne. Čas na rozhovor si totiž našiel aj medzi sviatkami a vo svojej firme bol sám. Trpezlivo pózoval fotografovi a ešte trpezlivejšie sa pre HN magazín porozprával o udalostiach, ktoré znamenali vznik samostatnej republiky.
Raz mi jeden kamarát zo Srbska hovoril, že môžeme byť radi, ako pokojne sa Československo rozdelilo. Oni totiž také šťastie nemali. Vy ste boli pri tom našom rozdelení. Ste spokojný, ako to napokon s Českom a Slovenskom dopadlo?
Všetky svoje rozhodnutia by som urobil tak isto, keby som mal tie isté informácie a bol v tom istom prostredí. Možno jedna vec, z ktorej mám výčitky, je volebný systém. Myslím si, že pre Slovensko by bol vhodnejší väčšinový volebný systém, v rámci ktorého by boli pre konkrétne regióny volení konkrétni poslanci a politické strany by nemali taký veľký vplyv na spoločenský život. Alebo ako kompromis zmiešaný volebný systém. To je asi jediná vec, ktorú by som možno zmenil, keďže som bol vtedy vo vláde. Dnes sa dokonca hrdím tým, že v ústave sú dve slovíčka moje.
Ktoré?
Do ústavy sme napísali, že Slovensko buduje sociálne a trhovo orientované hospodárstvo a ja vycvičený zo Žiaru (pozn. red. – pôsobil ako riaditeľ Závodov SNP), kde sme s Nórmi robili veľkú ekologickú investíciu, som tam doplnil slovíčka „a ekologicky“ orientované hospodárstvo. Vždy sa nad tým v duchu usmievam. Myslím si, že rozdelenie prinieslo svoj efekt. Postavilo Slovákov v rámci Európskej únie do pozície samostatného národa.
Ani nechcem pomyslieť na to, čo by sa bolo stalo, keby sme neboli súčasťou Európskej únie, pretože v čase autoritatívnej politiky HZDS a demaršov to chvíľu hrozilo. Ale to, že sme vstúpili do únie v tom čase ako Česko, každý máme svoj piesoček a zároveň sme bratia, sa ukázalo ako politicky múdre rozhodnutie. Myslím si, že dosť veľký vplyv na pokojné rozdelenie mala Nežná revolúcia. Ostali sme tejto tradícii verní a namiesto prudkých vyhlásení a vyťahovania politicko-vojenských riešení sa to riešilo iba na politickej úrovni. Nakoniec som bol šťastný, keď sa 1. januára 1993 zaplnilo Námestie SNP a desaťtisíce ľudí oslavovali vznik samostatnej republiky.
Poďme však na začiatok. Krátko po revolúcii ste išli na stáž do Británie a tam ste sa rozhodli, že vstúpite do strany SNS. Aké boli vzťahy medzi Českom a Slovenskom, keď žili v jednom štáte?
Rozhodnutie vstúpiť do SNS vo mne dozrelo práve počas pobytu v Británii začiatkom roku 1990. Bolo to pri sledovaní správ BBC, ktoré hovorili, že na Slovensku rastie vplyv nacionalistov a v júnových voľbách môžu prekvapiť práve oni. Ukázali zábery z májovej Prahy, fontánky, mamičky s kočíkmi, úsmevy. Potom hovorili o tom, že Slovensko patrí k menej rozvinutým častiam Československa a ukázali záber, ako ide rebrinák po prašnej ceste a ľudia v krojoch spievajú. Rozmýšľal som, z akého filmu to vystrihli. Vtedy sa ma to ako Slováka dotklo. Keď som volal domov a manželka mi vravela, že nejaký pán agituje za vstup do národnej strany, povedal som jej, aby zobrala prihlášku aj pre mňa. Historicky medzi Slovákmi a Čechmi vždy panoval taký pocit, že my Slováci sme mladší bratia. A že starší brat síce dopláca na mladšieho, ale robí to s láskou. My sme zas boli presvedčení, že pracujeme na nich. Takže rozdelením sme si vzájomne dokázali, že máme na to a na druhej strane sa vzájomné vzťahy posunuli podľa môjho názoru k lepšiemu v porovnaní s tým, kde boli za federácie.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
To znie akoby bola hnacím motorom rozdelenia skôr hrdosť. Ale aké boli racionálne očakávania od ekonomiky? Čakali ste, že samostatne budeme rásť rýchlejšie?
Áno. Bol to jeden z argumentov, ale myslím, že viac prevažovali emócie a viac sa hovorilo o tom, že budeme sami sebe pánmi. To nám neskôr vyčítali aj tí, ktorí boli proti rozdeleniu. Teda povedal by som, že to bolo rozdelené asi tak, že tretina bola vyslovene proti, tretina vyslovene za a tí ostatní neboli proti, ale skôr sa báli, aký to bude mať vplyv. Tí, ktorí do toho šli s búšiacimi srdcami a červenými tvárami hovorili, radšej skúsme a uvidíme, než by sme mali ešte tisíc rokov plakať nad tým, že doplácame na Čechov. Keď sme ako nie veľmi skúsení vstupovali na svetový trh, bolo viac-menej z výpočtov jasné, že Slovensko by malo dokázať predávať svoje produkty. Niekoľko rokov štruktúra našej ekonomiky bola taká, že slúžila ako surovinová základňa pre české finalizačné podniky. V čase rozpadu sa to však neukazovalo ako hendikep, pretože bolo ľahšie predať tonu ocele ako povedzme bicykel či šijací stroj, ktorý musel súťažiť so západnou konkurenciou.
Rozdelenie štátu znie ako poriadne zložitý proces. Čo bolo na tom najťažšie?
Napriek tomu, že presakovali informácie aj o tom, že Česko má celý proces rozdelenia prichystaný v zásuvke, môžem zodpovedne povedať ako člen vtedajšej vlády, že až do volieb a prvých vyjednávaní nebolo jasné, ktorá alternatíva sa prijme. Či oprava federácie alebo rozchod. A až po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti 17. júla 1992, keď bolo zrejmé, že sa ideme rozumne rozdeliť, začala slovenská strana horúčkovito pripravovať scenár vytvorenia národnej banky a konštrukcie medzinárodných dohôd upravujúcich rozdelenie majetku, uznávanie dokladov, podmienky spoločnej meny, obrany atď. Mohol by som o tom veľa rozprávať, ale keby som sa na to pozrel tak ľudsky, rokovania mohli byť zložitejšie, mohli viesť ku konfliktom, ale veľa zohral ľudský faktor. Keď už išlo do tuhého, na zlomovom rokovaní v Tatrách bolo medzi delegáciami počas rokovania cítiť veľké napätie. Počas večere tam ako podmaz hrala trojčlenná kapela z Lendaku. A zrazu si nebohý český minister poľnohospodárstva Josef Lux požičal harmoniku. Začal hrať, striedal slovenskú pesničku s českou a všetci sa k nemu pripojili. Vznikla taká atmosféra, že opadlo napätie a úplne spontánne sme začali hľadať riešenia v pokojnom duchu.
Ale predsa v slovenských srdciach ostali po tomto rozdelení jazvičky. Mnohí nezabudli, že napríklad aerolinky ostali Čechom, v hokeji sme šli do C-skupiny, Česi do Á-čka a podobne. Máme byť prečo zranení?
To je ako pri rozvode. Jazvičky vždy zostanú. Môj šéf kedysi hovoril, že dobrý biznis je vtedy, keď obidve strany sú tak trošku nespokojné. V čase, keď sa delil majetok, už bol pre aerolinky prijatý privatizačný projekt. A takých projektov bolo viac. Česi zase prišli o Tatry, ktoré majú radi a pri rozdelení mali predstavu tvrdých hraníc a ostnatého drôtu. My sme si zase predstavovali, že Plzeň budeme piť iba v Prahe, ale dopadlo to dobre. Napríklad ja som sa zasadil za to, aby Československá obchodná banka ostala československá. V tom čase som už bol predseda SNS a premiér sa ma opýtal, či to myslím vážne. Predtým som však bol riaditeľ hlinikárne a mal som skúsenosti, že táto banka vie robiť medzinárodný obchodný platobný styk a je medzinárodne uznávaná a bola by škoda pre obe strany meniť to.
Z politiky ste odišli do podnikania. Predstavovali ste si vtedy ako minister hospodárstva pre podnikateľov také prostredie, aké máme dnes?
Už niekoľko rokov od vstupu Slovenska do Európskej únie som presvedčený o tom, že rozdelenie bolo správne. Na druhej strane, keď sa stretávam s ľuďmi, neustále vravia, že známi v Prahe majú vyššie dôchodky, nižšie ceny a pýtajú sa ma, ako je možné, že tí Česi sa stále majú lepšie. Musím povedať, že Česi to možno robia trošku šikovnejšie. Sú väčší národ, v oblasti riadiacich pracovníkov ministerstiev im ostalo gro odborníkov, možno je to aj v povahe. Na druhej strane náš ťah na bránu sa prejavuje aj vo veľkých investíciách, získavame vo svete meno. Nedávno som si opätovne prečítal svoj rozhovor Slovák sa stáva Slovákom, ktorý uverejnili noviny Slovenský národ 1. decembra 1992 a som rád , že ako vtedajší minister som mal o našej ekonomike takú víziu, ktorá je viac-menej blízka súčasnej realite. V čom ešte vidím veľkú rezervu, je turizmus. Už pred dvadsiatimi rokmi som básnil o tom, ako sa celý svet bude chodiť pozerať na našu krásnu krajinu. Tam sme trošku zaspali. A celkovo služby ako sektor zaostávajú za tým, čo som si predstavoval pri rozdeľovaní. Ale zase, potichu a bez veľkých dotácií sa rozvíja IT sektor, čo je pre mňa príjemné prekvapenie. Môžem teda konštatovať, že celkovo to ide oveľa pomalšie ako som si predstavoval, ale správnym smerom.
Keby ste sa mohli vrátiť do minulosti, prijali by ste ako minister nejaké rozhodnutia, ktoré by dnes viac pomohli ekonomike?
Do vlády som nastúpil v roku 1992, keď už bolo rozhodnuté o kupónovej privatizácii. Potom som bol v opozícii, keď sa kupónka menila na tvorbu slovenskej kapitálovej vrstvy, čo v princípe znamenalo, že „naši verní“ dostávali podniky. Nemám za to výčitky svedomia, lebo som robil, čo som mohol, ale myslím si, že privatizácia sa mohla robiť inak. Mohli sme zachrániť časť strojárskeho či chemického priemyslu, keby sme boli viac preferovali model „management buy out“.
Kto je podľa vás po tých rokoch úspešnejší, Česi alebo my?
V princípe by som povedal, že sme na tom úplne rovnako. Dokázal to napokon aj hokej, keď sme nespravodlivo museli padnúť až na dno, ale vrátili sme sa medzi najlepších. Pri všetkých ukazovateľoch sú si obe krajiny veľmi podobné. Nominálne to však vychádza tak, že český občan má mierne vyššiu životnú úroveň, ale rozdiely sa zmenšujú.
Ako sa líši život slovenského a českého podnikateľa? Kde sa podniká ľahšie?
Podnikanie v Česku je jednoduchšie, priamočiarejšie a má lepšie výsledky. Je to krajina, ktorá má v tomto viac skúseností a ich podnikatelia sa správali trochu inak ako naši. My sme doplatili na takých, ktorí chceli zbohatnúť hneď. Myslím si teda, že v Česku je prostredie o čosi lepšie a stabilnejšie. A navyše majú menšie rozdiely medzi regiónmi.
Chystáte sa tam investovať?
Áno. Máme spoločné projekty s českými partnermi, s ktorými by sme chceli otvoriť český trh. Ale viac vám nepoviem.
Je niečo konkrétne, čo Česku závidíte?
Zaujímavá otázka. Keďže sa považujem za dobrého brata, tak bratovi človek nezávidí, ale dopraje. Skôr by som mohol povedať, čo si myslím, že majú lepšie. Sú nastavení tak, že neprežívajú úspech a neúspech až tak emotívne. Z mojich skúseností sú väčší optimisti. Trošku sa mi na nich nepáči, že nie sú až takým kolektívnym hráčom, akým vieme byť my.
Nemáte chuť vrátiť sa do politiky?
Nie. Nemám politické ambície. Hoci niektoré moje skúsenosti by som vedel posunúť ďalej. Ale viete, ako sa vraví, sprostému neraď a múdry radu nepotrebuje.
ĽUDOVÍT ČERNÁK
Narodil 12. októbra 1951 v Hliníku nad Hronom. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave a absolvoval trojmesačnú manažérsku stáž vo Veľkej Británii. Do revolúcie pôsobil v rôznych funkciách v Závodoch SNP v Žiari nad Hronom, následne po nej až do roku 1992 bol riaditeľom. Bol pri zrode republiky a dvakrát (1992 - 1993 a 1998 - 1999) na poste ministra hospodárstva SR. Je zakladajúcim členom a predsedom Zväzu priemyslu SR. Počas svojej politickej kariéry pôsobil v Slovenskej národnej strane, Národnodemokratickej strane, Demokratickej únii a Slovenskej demokratickej únii. Po zmene vlády odišiel z politiky a v roku 2000 založil spoločnosť Sitno Holding, na čele ktorej je dodnes. V roku 2005 kúpil klub Slovan Bratislava, ktorému pomohol z problémov. Žije v Bratislave, je ženatý a má tri deti. Všetci synovia sú tiež zaangažovaní v rodinnom biznise.