Najvýpravnejší slovenský film. Najväčší koprodukčný projekt od čias Jánošíka a Bathory. Najviac špeciálnych efektov v histórii slovenskej kinematografie. Aj takéto prívlastky sa už pár mesiacov skloňujú v súvislosti s Červeným kapitánom, prvou snímkou natočenou podľa nášho najpredávanejšieho spisovateľa Dominika Dána, ktorá je odvčera v našich kinách.
Smelo sa do nich vyberte aj vy – stojí to za to. Detektívka Michala Kollára je totiž vydarený žánrový film, na ktorý Slovensko roky čakalo a ktorý takmer s istotou vtiahne aj vás. A povláči vás historicky vernou Bratislavou deväťdesiatych rokov. Tou, ktorú si pamätáte, i tou, ktorú by ste mimo filmového plátna nikdy spoznať nechceli. Predsa len: ide v ňom o prípad umučeného kostolníka, ktorého vlákna siahajú až k ŠtB a cirkvi.
Komici v koži gaunerov
Nádej, že tentoraz pôjde o nadpriemerný filmový zážitok, vzbudia v divákovi už samotné titulky. Tvorcovia sa s nimi skutočne vyhrali a výsledkom je nielen radosť z invenčného nápadu, ale aj efektné pripomenutie kľúčových káuz a symbolov doby krátko po prevrate a ešte kratšie pred rozpadom Československa. Teda v roku 1992, keď sa príbeh odohráva.
Vzápätí vás síce mierne schladí prvý dialóg medzi ústrednou detektívnou dvojicou – Maciejom Stuhrom alias mladým poručíkom Richardom Krauzom a Mariánom Geišbergom alias jeho starším ufrflaným kolegom Eduardom Burgerom, z ktorého napriek plnokrvnej nadávke predsa len trčí tá obávaná slovenská silenosť, no neskôr to už škrípe podstatne menej. A nielen vďaka čoraz častejšej prítomnosti českých hercov.
Tvorcovia stavili na hviezdne herecké obsadenie a treba povedať, že takmer na sto percent mali veľmi šťastnú ruku. Nielen v prípade poľského fenoménu Macieja Stuhra (dabovaného Martinom Nahálkom), áčkového herca s miliónmi domácich fanúšikov, ale tiež napríklad pri komikoch Michalovi Suchánkovi a Oldřichovi Kaiserovi, ktorí zahrali ústredné gaunerské postavy autenticky a s noblesou. (V druhom prípade vyslúženého eštebáka, ktorý prepožičal názov celému filmu.) Zaujme tiež u nás menej známy český herec Martin Finger v role ďalšieho eštebáka a nielen z úcty nemožno opomenúť Ladislava Chudíka v jeho poslednej role kňaza Janetku.
Keď Auparku niet
Ďalšou dobrou správou je, že snímke hneď od začiatku nechýba to azda najpodstatnejšie: atmosféra. Hoci niektoré z postáv by uniesli aj trošku väčšiu konzistentnosť, v zásade sú vykreslené uveriteľne, plnokrvne a divákovi na nich záleží. Tvorcovia ich hneď od začiatku vťahujú do pomerne dobre odsýpajúceho príbehu a divák si ho užíva aj vďaka remeselne mimoriadne zručnej asistencii kamery, hudby, zvuku, strihu či výpravy. Najmä poslednú menovanú zložku si Slováci a najmä Bratislavčania vyslovene vychutnajú. 360 trikových záberov vrátane prerábky Mosta SNP či odstránenia Auparku jednoducho prinieslo zaslúžené plody.
Čajové nie sú ani akčné scény. Prvá z nich príde asi po prvej tretine filme a diváka zastihne v tom pozitívnom zmysle slova nepripraveného. Žánrových lahôdok v podobe bitiek, naháňačiek či márnicových scén mu tvorcovia doprajú ešte niekoľko. A za žiadnu z nich by sa v Hollywoode nemuseli hanbiť.
Čo však postupne ťahá za trochu kratší koniec, je samotný príbeh. Ako sa dej zahusťuje novými postavami, návštevník kina má čoraz väčší problém udržať v mysli pokope všetky súvislosti. A nie je vylúčené, že sa v ňom čiastočne stratí a celú skladačku si bude skladať až po odchode z kina. Základný zážitok zo sledovania by to však nemalo veľmi ohroziť.
Temné vody
Film, ktorý vznikol v koprodukcii Slovenska, Česka a Poľska, má medzinárodné ambície. A oprávnene možno očakávať, že zafunguje aj v takomto kontexte. Pre Slovensko má však úplne mimoriadny význam. A to vďaka tomu, že sa dotýka temných miest v našej nedávnej histórii, ktorých sme sa (nielen) z umeleckej stránky zatiaľ príliš nedotýkali.Hoci mútne vody, do ktorých nás Červený kapitán zavedie, majú občas trochu naivný a nepresvedčivý odtieň (napríklad vykreslenie cirkevného prostredia), napriek tomu oprávnene preciťujeme, že mrazivosť, čo z nich vanie, sa veľmi podobá na realitu..
A vďaka tomu snímka zľahka pretŕča aj zo svojej zručne poskladanej žánrovej škatuľky. A má všetky predpoklady na to, aby lámala rekordy návštevnosti.
V zahraničí hneď vedeli, že je to unikátny projekt
Tvrdí pre HN Michal Kollár, režisér, scenárista a producent filmu Červený kapitán
Prečo ste si z množstva kníh Dominika Dána vybrali na adaptáciu práve Červeného kapitána?
Lebo je výnimočný aj v európskom, možno dokonca svetovom kontexte. A to tým, že sa odohráva v unikátnom období – pol roka pred mierumilovným rozpadom republiky a tri roky po Nežnej revolúcii. Zároveň hovorí o čomsi, čo historicky existuje aj v iných krajinách, a síce o spolupráci nejakej represívnej sily, konkrétne komunistickej ŠtB, a cirkvi. Ale, samozrejme, toto je iba pozadie pre čistokrvne detektívny príbeh.
Trúfli ste si na nášho najväčšieho bestselleristu a žáner detektívky, ktorý u nás už roky prakticky neexistuje. Museli ste si dodávať odvahu?
Ja najmä dúfam, že aj vďaka Červenému kapitánovi sa u nás tie žánre konečne rozbehnú, a to nielen detektívne. To, že nemáme 100 miliónov eur na sci-fi filmy, neznamená, že by sme sa o ne nemali pokúšať. Naopak – akurát musíme byť o to chytrejší.
Čo bolo pre vás pri tomto filme najväčšou výzvou?
Nechcem preháňať, ale úplne všetko. Nad tým všetkým je však dôvera spracovať Dominika Dána. V čase, keď sa na projekte začínalo robiť, boli tie práva už trochu rozchytané, no producenti o generáciu nado mnou išli len po mene, nešli do hĺbky. Takže chvíľu trvalo, kým sme získali dôveru inštitúcií, ako je Audiovizuálny fond. Paradoxne, v zahraničí – film bol totiž vyvíjaný prostredníctvom zahraničných workshopov – bola tá dôvera okamžite. To zasadenie do doby a miesta, ako aj samotná žánrovosť v krajine, kde sa tieto žánre nerobia, z toho spravila unikátny projekt.