Už tri mesiace pôsobí v Iraku ako terénna koordinátorka z organizácie Človek v ohrození. Nachádza sa na severe krajiny v Kurdistane iba hodinu a pol od mesta Mósul, ktoré podľa doterajších informácií malo byť pred pár dňami oslobodené spod vplyvu Islamského štátu (IS). Keďže pracuje aj priamo na školách, ako 29-ročná cudzinka si uvedomuje, že možnosť únosu je reálna. Pred vycestovaním absolvovala školenie, ako by mala v takomto prípade postupovať. "Ide o komunikáciu s únoscami, ako nebyť úplne za múdreho, ale zároveň ako nepovedať všetky informácie. Ďalej, ako spolupracovať, no nevyhrážať sa. To, ako postupovať v takých situáciách, je však na hodiny tréningu. Sme na to pripravovaní, samozrejme, nikto nevie, ako by sa v takej situácii zachoval." V rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky o živote v Iraku, práci terénneho pracovníka, hrozbe únosu, vplyve IS na bežný život hovorila Michaela Guldanová.

Iba pred pár dňami podľa oficiálnych informácií bolo iracké mesto Mósul oslobodené. Ako ste vnímali situáciu, keď ste prišli do krajiny?
Keďže som v oblasti, kde konflikt priamo nie je, neviem úplne povedať, aké je to teraz napríklad v Mósule. Celá krajina je veľmi ovplyvnená tým, čo sa deje napriek vyhláseniam, že Islamský štát Mósul opustil. Ľudia sú však voči týmto vyjadreniam veľmi skeptickí. Predčasne sa netešia, už totiž mnohokrát dostali nádej, ktorá bola neskôr pošliapaná.

Ako sa prejavoval, či naďalej prejavuje vplyv IS na život bežných ľudí?
Do Iraku som prišla v čase, keď sa Islamský štát už v našej oblasti nenachádzal. Zo škôl, v ktorých pracujeme, odišiel v roku 2014. Čiže priamy kontakt tam momentálne nie je, napriek tomu nemôžem povedať, že by deti neboli celou situáciou ovplyvnené. Buď sa priamo stalo niečo v ich rodinách, ako napríklad úmrtie, alebo sa k nim presťahovali rodiny utekajúce z Mósulu. V meste momentálne pracuje náš distribučný tím a hovorí, že ľudia veľmi neveria, že by mal reálne nastať mier. A aj keby tomu chceli veriť, ešte dlho potrvá, kým sa situácia stabilizuje. Najmä treba podotknúť, že aj keď boli islamisti vytlačení z oblasti, ideológia stále zostáva. Momentálne je naozaj potrebné, aby do Mósulu, alebo celkovo do krajiny, prichádzali investori a organizácie, aby nenastalo znovu vákuum, nejaké prázdne miesto pre iné ozbrojené skupiny.

Máte 29 rokov. Prečo ste sa rozhodli odísť práve do Iraku? Nemali ste strach?
Samozrejme, stále mám nejaké obavy, i keď je ťažké mať obavy v kontexte, v ktorom som ja, pretože dôverujem svojim kolegom, ktorí pracujú v oblasti bezpečnosti. Tí nás vždy vopred varujú, keď ideme do terénu, či sa náhodou v ten deň nemôže niečo udiať, prípadne či nie sú nejaké aktuálne ohrozenia. Veľmi im dôverujem a viem sa na nich spoľahnúť. Ďalšia vec je, že v oblasti, kde pôsobím, konflikt naozaj nie je veľmi cítiť. Táto situácia je tu už veľmi dlho, takže, keď ste napríklad rodič, stále rozmýšľate nad tým, ako nakŕmite svoje deti, ako ich pošlete do školy, aby boli zdravé a tak ďalej. Život pokračuje aj napriek tomu, že Mósul, kde prebiehajú boje, je vzdialený len hodinu a pol. Sme vlastne bližšie k Mósulu, ako je Bratislava k Nitre, keď si to tak zoberieme. Takže ten pocit, že sa neďaleko bojuje, stále máme, nejaké obavy ľudia stále majú, vidíte mladých vojakov so zbraňami, tanky, zhorené domy, zbombardované školy a keď ste neďaleko Mósulu, občas počujete výbuchy. Nemám však veľmi obavy vďaka bezpečnostnému tímu, ktorý tu máme a viem, že keby som mala ísť do nejakej ohrozujúcej situácie, tak ma podrží.

Ako vlastne vyzerá váš bežný deň?
Žijem v meste Dohuk na severe Iraku v Kurdistane. Projekt prebieha v oblasti Zummar, teda na hranici so Sýriou a s Tureckom. Keďže pracujem s českou sesterskou organizáciou, máme spoločnú kanceláriu a ubytovanie, aby sa nám v teréne fungovalo jednoduchšie a aby boli čo najnižšie aj náklady. Aj keď sa snažím pracovať menej, momentálne to nie je menej ako 14 hodín denne. Zdržiavam sa predovšetkým v kancelárii, koordinujem tím, ktorý chodí do terénu. Je snaha, aby ľudia zo zahraničia chodili do terénu čo najmenej aj pre bezpečnosť celej organizácie, aj pre bezpečnosť prijímateľov pomoci, pretože sa môžeme stať terčom útoku. Navyše, nepracujeme štýlom, že by sme sem zo západu prinášali nejaké nové nápady, alebo by sme prichádzali ako keby doktrinovať nejaké nové učenie. Veľa pracujeme s lokálnymi ľuďmi, s rôznymi národnosťami, etnikami. Školíme ich, ako pracovať s učiteľmi, ako trénovať, čiže oni sami sú následne dodávateľmi pomoci, keďže sú v komunite aj lepšie akceptovaní. Poznajú hranice, špecifiká, vedia, čo si môžu dovoliť a čo nie.

Ako často chodíte do terénu?
Do terénu chodím menej. Väčšinou sa stretávam s autoritami, čiže s muchtármi - starejšími v menších obciach, s riaditeľmi škôl alebo s rôznymi orgánmi štátnej správy. Môj vzdelávací tím chodí priamo na školy a implementuje aktivity. Teraz počas letných prázdnin doučujeme deti rôzne predmety, ktoré zameškali, aby mohli v septembri pokračovať. Prípadne pracujeme s deťmi, ktoré nechodili do školy pre konflikt alebo presídľovanie v krajine, aby znova mohli nabehnúť na aktivity od septembra. Robíme s deťmi psychosociálne aktivity, školíme učiteľov o psychosociálnej podpore, robili sme školenia o metódach učenia v pedagogike, ďalej rôzne rekreačné aktivity, distribuujeme školské pomôcky, či staviame päť tried v jednej obci, kde je kapacita školy nedostatočná.

Aká je komunikácia s vodcami obcí? Rešpektujú vás?
Bola som veľmi prekvapená. Trošku som sa obávala, ako k nám budú pristupovať, alebo či budú voči našim aktivitám otvorení. Ak si predstavíte, že ste slovenský učiteľ alebo slovenský starosta a príde zahraničná organizácia, ktorá vám povie, že svoju prácu robíte síce fajn, ale my vám povieme, ako ju robiť lepšie, tak si viem predstaviť, že to môže trochu pohnúť egom tamojších autorít. Bola som však naozaj prekvapená, ako veľmi sú tu otvorení. Iračania aj Kurdi na mňa pôsobia ako veľmi hrdí ľudia - ale v pozitívnom význame - ktorí by si všetko radi prestavali sami. Vedia, že sú toho schopní, nechcú veľmi pomoc od zahraničných organizácií, napriek tomu nemajú potrebnú kapacitu, preto sú si vedomí, že to sami nezvládnu.

Môžete byť konkrétna?
Robím napríklad s učiteľmi, ktorí chodia dennodenne pešo z Mósulu do obce vzdialenej tri kilometre. Aj počas večerov, aj počas prázdnin, napriek tomu už rok a pol nedostali plat. Aj keď majú mnoho znakov syndrómu vyhorenia, stále v tom pokračujú, pretože hovoria, že vzdelanie je budúcnosť. Deti podľa nich musia chodiť do školy a kto iný sa o to postará, ak nie samotní obyvatelia obce. Vzdelanie je potrebné podporiť v celej krajine. Napríklad taká zaujímavosť - keď sme sa rozprávali so starejšími, hovorili sme im, že by bolo skvelé, keby nám sami pomohli s kampaňou Späť do školy. Bolo treba identifikovať niektoré prípady, keď deti nechodia do školy, lebo rodičia dievčat chcú, aby sa vydali, alebo sa ich boja do školy posielať pre stále mnoho zamínovaných polí. Potrebovali sme sa s nimi priamo rozprávať a vidieť, v čom je problém. A starejší nám nielenže pomohli, ale dokonca povolili používať mikrofón muezína, čiže duchovného, ktorý zvoláva na modlitby. Momentálne je úplne skvelé, že sa každý piatok, týždeň pred našimi aktivitami, ozýva z mikrofónu oznámenie, že Človek v ohrození organizuje tieto a tieto aktivity, dostavte sa prosím do školy. Symbolicky na tomto príklade chcem ukázať, ako veľmi sú otvorení našej spolupráci.

Čo si myslíte, v súčasnosti, keď ste sa so situáciou v Iraku oboznámili viac, v čom potrebuje krajina najviac pomôcť?
To je veľmi komplexný problém. Vzdelávanie je pre mňa osobne momentálne veľmi dôležité, pretože, ak chceme prebudovať spoločnosť a tá sa má postaviť na vlastné nohy, tak to nebude bez podchytenia mladej generácie. Ak to nebude vo veľkej miere teraz, tak sa potom tieto deti nebudú veľmi vedieť začleniť do spoločnosti a byť ekonomicky aktívne. Napríklad, môžu byť neskôr náborované do rôznych teroristických skupín, prípadne môžu utekať do iných krajín. Čiže momentálne máme ako veľkú prioritu práve vzdelávanie. Samozrejme, bolo by úplne výborné, keby prišli do Mósulu firmy a vedeli by rozbehnúť ekonomickú aktivitu, aby mali ľudia znova prácu. Starostlivosť o ľudí však musí byť naozaj veľmi komplexná - cez vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomickú aktivitu.

Aký veľký tím vediete?
Môj tím tvorí momentálne osem ľudí, okrem mňa ako manažéra, máme koordinátorov vzdelávania a pracovníkov priamo na školách, ktorí pracujú s učiteľmi, školia ich. Okrem tohto projektu tu máme ďalšie štyri projekty o vzdelávaní, takže spolu vytvárame rôzne metodiky a negociujeme s úradmi rôzne naše aktivity do budúcna. Momentálne plánujeme začať pracovať aktívnejšie aj priamo v Mósule, práve robíme prieskum potrieb.

Aká je spolupráca s irackými deťmi, ktoré sú takto poznačené v porovnaní s deťmi napríklad aj slovenskými, ktoré vyrastajú v bežných podmienkach?
Deti sú veľmi odlišné. Keď sa pracovníci rozprávali s rodičmi na rodičovských združeniach, tak veľakrát vraveli, že deti, ktoré boli predtým veľmi aktívne, zapájali sa v škole, sú teraz tiché, utiahnuté do seba a majú problém nadväzovať nové vzťahy. Ďalšia vec je to, že mnohé deti sa hrajú s hračkárskymi zbraňami, vidíte ich na uliciach behať s nimi. Viem, že to robia aj deti u nás, ale v tomto kontexte je ten obraz mrazivejší. Keď sa robia aktivity napríklad na výtvarnej, tak kreslia tanky a boje. V deťoch to všetko zostáva a spracúvajú to, mnohí sa hrajú na vojakov, chcú byť ako vojaci, pretože sa v rodine o tom rozpráva. Ešte je dôležité povedať, že školy sú často preplnené, napríklad na jednej škole, v ktorej pracujem, je v triede 60 detí na učiteľa. Lavíc je málo, takže väčšinou sedia v jednej tri deti. Navyše, lavice sú oveľa menšie, ako máme my. Absentujú toalety, tečúca voda. Skrátka, sťažené podmienky pre všetkých zúčastnených.

Koľko rokov majú deti, ktorým sa venujete?
Pracujeme s prvým a druhým stupňom. Školy sú zmiešané dievčensko-chlapčenské. Rodičia nechcú, aby ich deti chodili do zmiešaných škôl, aj keď záleží na tom, v ktorej komunite robíme a ako veľmi sú rodičia striktní alebo tradiční. Takže často deti do zmiešanej školy nechodia, veľakrát sú školy od ich domovov vzdialené, prípadne sú trasy medzi školou a ich domovom zamínované. Rodičia tam preto deti nechcú posielať. Sú však aj bazálne dôvody, prečo deti nenavštevujú školy - nie sú tam záchody a deti bez nich nevydržia niekoľko hodín. Von ísť nemôžu. Sú to potreby, ktoré sa vedia napraviť veľmi rýchlo, zároveň sú to však dôvody, prečo rodičia neposielajú deti do školy, predovšetkým dievčatá. Ďalšia vec je, že ak je dieťa zárobkovo činné aj v nízkom veku a rodina si nevie poradiť bez jeho príjmu, tak ho neposielajú do školy, pretože by inak nevedeli prežiť. V prípade dievčat môžu byť dôvodom i skoré manželstvá. Existuje skutočne veľa dôvodov, prečo deti nechodia do školy.

A ten prvý a druhý stupeň, to sa bavíme konkrétne o akom veku? Keďže na Slovensku je to možno inak...
O tom našom, teda od 7 do 15 rokov.

Keď pracujete s 15-ročnými, nebadáte pri nich nejaké sklony, že by sa chceli pridať k podobným skupinám, akou je napríklad Islamský štát?
Až s takýmito veľkými deťmi nepracujeme, keďže, bohužiaľ, v tomto veku už často deti pracujú, ako som vravela. Sme skôr s tými menšími, predovšetkým s deťmi vo veku od 7 do 11 či 12 rokov. O 15-ročných ťažko povedať. Je tam badať, že rozprávajú o vojne, alebo sa hrajú na vojakov. Je pre mňa zvláštne, že keď prechádzame niektorými kontrolnými bodmi, kde nás armáda púšťa do ďalších oblastí, tak naozaj tam niekedy stojí chlapec, ktorý má asi 16 rokov, má zbraň a kontroluje nám pasy. Niekedy je ťažké rozlíšiť, kto je dieťa a kto už dieťa nie je.

Keď som sa pýtala na bezpečnosť, narážala som i na v poslednom čase zverejňované videá únosov cudzincov a novinárov. Vy ako mladá žena ste sa nebáli, že by vás mohli uniesť pri práci v teréne?
Jasné. Mali sme pred cestou školenie. Som zaškolená na to, ako reagovať v prípadoch únosu, keď by si pýtali výkupné, keď by išlo o nejaké vydieranie alebo o sexuálne zneužívanie. Sme zaškolení dopredu na situácie tohto rázu. Samozrejme, že s tým nerátam, ale som si vedomá toho, že toto riziko je v Iraku väčšie, ako u nás.

Ako vás konkrétne pripravovali? Ako máte reagovať, keď vás unesú? Je to nepredstaviteľná situácia najmä v našich podmienkach, kde to nie je také bežné...
Veľmi by záležalo na tom, ako by únos prebiehal. Je veľa toho, čo nerobiť a čomu sa vyvarovať. Napríklad, keby ste boli dlhodobo v zajatí v jednej miestnosti, tak je veľmi dôležité nastaviť si nejaký program dňa, buď nejaké cvičenia, alebo rozmýšľanie o budúcnosti, plánovanie. Priťahovať si pozitívne myšlienky, že keď budem vonku, čo budem robiť. Napríklad, že sa konečne naučím hrať na saxofón, zlepším si španielčinu, či navštívim Island, naozaj čokoľvek, aby psychika nestiahla človeka úplne ku dnu.

To je jedna vec. Ako sa však správať k únoscom?
Ide o komunikáciu s únoscami, ako nebyť úplne za múdreho, ale zároveň ako nepovedať všetky informácie. Ďalej, ako spolupracovať, no nevyhrážať sa. To, ako postupovať v takých situáciách, je však na hodiny tréningu. Sme na to pripravovaní, samozrejme, nikto nevie, ako by sa v takej situácii zachoval. Je to čosi, čo s touto prácou súvisí, takže keď ideme ako humanitárni pracovníci do terénu, vieme, že toto riziko hrozí a že je vyššie ako u nás.

Onedlho sa vraciate domov, keďže ste vycestovali na tri mesiace. Čo by ste boli rada, aby po vás zostalo?
Osobne mi dáva veľký zmysel tréning učiteľov. Aktivity s deckami sú veľmi dôležité, rovnako, ako práca s nimi. Ak však zaškolíme učiteľov a ak si oni osvoja iné návyky, tak toto má pre mňa obrovský zmysel. Učitelia sú pre mňa veľmi silná cieľová skupina v našom projekte. Potrebujeme vybudovať aj novú generáciu učiteľov a zároveň pracovať s tou, ktorá už dlhodobo učí. Snažíme sa im ponúkať rôzne iné možnosti práce s deťmi, najmä v kontexte postkonfliktu. Osobne budem veľmi rada, keď po našom odchode budú učitelia vedieť, aké iné metódy používať a ako inak pristupovať k deťom.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.