Ráno ešte ani poriadne nesvitlo. Na východe sa však už objavujú prvé slnečné lúče. Na iracko-sýrskej pohraničnej stanici v Al Tanfe vládne ešte pokoj. Nie je tu viac ako zo päť domcov a dve závory.
Pred jednou z nich stojí starší Chevrolet s irackou značkou, ktorú tvorí červený štít s bielym písmom. Mladý sýrsky pohraničník hádam už po tretíkrát kontroluje dokumenty cestujúcich. "Vítajte v Sýrii," hovorí nakoniec a otvára závoru. Šofér však neprejde viac ako sto metrov. Auto zaparkuje, vystúpi a vzápätí rozvinie modlitebný koberec, obrátený smerom k Mekke, ako je moslimskou povinnosťou. "Alláh je veľký," znie do ticha vrúcna mužova modlitba.
Dr. Mohamed Samir je lekárom a ešte do včera žil a pracoval v Bagdade. Dnes je na úteku - s manželkou i troma deťmi. Ťažký život v irackej metropole bol už nad ich sily.
"Nádej sme nikdy nestrácali, veď je to naša krajina. Po voľbách sme sa utešovali, že teraz už iste pôjde všetko lepšie. Ale keď sa aj po štyroch mesiacoch o vytvorení vlády stále ešte len hovorilo, bolo nám jasné, že sa nezmení nič. V Iraku vládnu pomery, ktoré možno porovnať s občianskou vojnou. Človek nevie, kto je jeho priateľom. Zato však s istotou vie, že každý môže byť jeho nepriateľom." Tak znie spoveď muža, ktorý prežil peklo.
Pred americkou inváziou pracoval ako lekár v bagdadskej štvrti Mansúr. Ako šíitu ho potom americká správa povýšila na vedúceho oddelenia príjmu pacientov v tamojšej veľkej nemocnici. Podľa jeho slov v poslednom roku až osemdesiat percent všetkých pacientov tvorili ľudia zranení pri početných ozbrojených konfliktoch v uliciach mesta.
Pretože iracká spoločnosť považuje lekárov za zámožné osoby, vlani v októbri neznámi páchatelia Samirovi uniesli syna. Za jeho oslobodenie požadovali 200-tisíc dolárov - pri lekárovom mesačnom príjme 1 200 dolárov... Polícia mu nedokázala pomôcť, zostávalo len rokovanie s únoscami. Jedného dňa v obálke dostal synov odrezaný prst. Predal auto, nejaké peniaze si požičal a zločineckej bande zaplatil požadovanú sumu, medzitým zníženú na štvrtinu. "Môj syn je, našťastie, silný, slabšie deti by podobné útrapy nevydržali," hovorí zastretým hlasom.
A tak sa život v Bagdade stáva vlastne len otázkou boja o prežitie. Zohnať vodu a jedlo, trochu elektrického prúdu. Pohybovať v meste sa prakticky nedá pre početné zátarasy. Na trasu, ktorá predtým netrvala ani tridsať minút, treba dnes i štyri hodiny.
Dňa 14. mája našiel Dr. Samir a jeho kolegovia v poštovej schránke nové posolstvo smrti. Správa bola napísaná rukou a bez podpisu, ale jej obsah bol nedvojznačný: Všetci lekári majú prestať pracovať, a to pod hrozbou straty života. Pochopiteľne, nikto nepoznal odosielateľa, všetci však vedeli, že autori myslia hrozbu vážne.
Riaditeľ nemocnice Dr. Abdulah Sahab Eunice sa pred ňou nesklonil a pred celým kolektívom vyhlásil, že pacientov bude liečiť aj naďalej. O tri dni neskôr ho ktosi zastrelil na priestranstve pred nemocnicou. Po jeho smrti prišiel do práce už len každý desiaty lekár - Samir medzi nimi.
Podobné hrozby sa objavili aj v najväčšej bagdadskej nemocnici Medical City s vyše 2 500 lekármi. Ministerstvo zdravotníctva však radšej mlčalo. Ale štatistika je neúprosná. Za posledný rok opustilo Irak desať percent z celkového počtu 32 000 bagdadských lekárov. Podľa výpovede jedného z funkcionárov Združenia irackých lekárov, patológa Akífa Chalíla al Alousiho, ako ju zaznamenal americký denník The New York Times, iracký zdravotný systém je dnes krátko pred kolapsom.
Samir sa pomaly uberá k autu. Prácu nemá istú ani v Sýrii, ale v každom prípade má aspoň adresu kolegu, ktorý Irak opustil už pred časom. (hn/gaf)