Slovensko čakajú roky, keď sa krajina nebude posúvať príliš dopredu. Nech už vzíde akákoľvek vláda, na čele ktorej bude stáť predseda víťaznej strany Smer, nijakú ďalšiu zásadnú reformu nemožno čakať.
Ekonómovia a investori budú pozorne sledovať predovšetkým dve veci. Po prvé, čo z existujúcich reforiem sa podarí zachovať i napriek vláde ľavicového populistu, a po druhé, koľko peňazí minie na splnenie predvolebných sociálnych sľubov a o koľko tak zvýši štátny dlh.

Kto pôjde do vlády
Odpoveď na obe otázky však závisí predovšetkým od toho, s kým bude vládnuť tento politik. Z pohľadu ekonomiky by po pravicovej koalície bez Fica bola najprijateľnejšia vláda s dvoma partnermi z doterajšej Dzurindovej vlády - so Stranou maďarskej koalície a s Kresťanskodemokratickým hnutím. Tieto strany by Smeru nedovolili boriť reformy, na ktorých sa podieľali.
Robert Fico pred časom hovoril o tom, že chce prilákať investície s vyššou pridanou hodnotou. Také firmy však zatiaľ na Slovensko nemieria. Úroveň vzdelania je na Slovensku ešte slabšia ako v ČR. Vysokoškolský diplom má podľa Eurostat iba 10,6 percenta Slovákov. Od vlády, ktorú povedie Fico, sa nedá čakať zavedenie školských poplatkov, čo by otvorilo cestu k štúdiu i ďalším občanom a posilnilo veľmi slabý rozpočet univerzít. Fico sľúbil také rozsiahle výdavky v sociálnej oblasti, že na podporu vzdelania mu v štátnom rozpočte veľa nezostane.

Výdavky, výdavky...
Oveľa horšie vyhliadky pre ekonomiku by znamenala koalícia Fica s nacionalistami Jána Slotu zo Slovenskej národnej strany a s HZDS Vladimíra Mečiara. Tu by Robert Fico dokázal presadiť oveľa viac nápadov na rušenie reforiem. Veľmi pravdepodobne by rástol štátny dlh a zahraniční investori by znervózneli.
Pre pokračovanie reformného kurzu a ekonomiku by bolo najlepšie, keby sa Ficovi nepodarilo zostaviť vládu. K slovu by sa dostala druhá najsilnejšia strana - SDKÚ Mikuláša Dzurindu - lenže tá s prirodzenými koaličnými partnermi - SMK a KDH - nemá väčšinu. Musel by ju teda podporiť aj niekto ďalší - najskôr HZDS. Od takého kabinetu by sa dalo čakať pokračovanie reforiem a Vladimírovi Mečiarovi by sa dostalo medzinárodného uznania. Dzurinda by mal reálnu šancu na premenu školstva a na zavedenie poplatkov za štúdium na univerzitách. Krajina by prijala spoločnú európsku menu v roku 2009, teda tak ako plánovala. (gaf)