Bývate v meste pri poľsko-bieloruských hraniciach. Ako situácia ľudí, ktorí uviazli v lesoch, ovplyvnila váš život?
Zasiahlo nás to nepripravených. Naše pokojné životy sa začali rozpadať a museli sme tomu nejako čeliť. Mali sme možnosť ignorovať celú situáciu a predstierať, že sa nič nedeje. To by som ale nedokázala. Ľudia umierali pri našich domoch a záhradách, v dedinách, kde žijeme alebo kam chodíme za rodinami. Ak je smrť za rohom, možno by bolo dobré niečo spraviť a zabrániť tomu. Prijali sme to ako fakt a rozhodli sme sa s tým niečo urobiť. Pre nás to bola prirodzená vec.
Povedali ste my. Kto sú to my?
Sme celá skupina ľudí, ktorá tu začala pracovať. V tomto regióne máme bohatú skúsenosť s aktivizmom. V roku 2017 tu bol veľký spor o Bielovežský národný park. Vláda vtedy začala ťažiť v lesoch drevo, skrátka, ničila prírodu. My, miestni obyvatelia, sme sa spojili a začali konať. Niektorí aj blokovali stroje, ktoré vyklčovali stromy. Preto keď vypukla táto situácia, bolo pre nás jednoduché spojiť sa a postupne sa pridali aj noví ľudia. Tak to celé začalo.
Poľská vláda vyhlásila pozdĺž hraníc zónu výnimočného stavu, kam nemajú prístup humanitárni pracovníci, novinári ani medici. V zóne asi tri kilometre od hraníc je však niekoľko dedín, kde žijú obyvatelia, ktorí pravidelne stretávajú ľudí uviaznutých v lese. To bol hlavný dôvod, prečo ste sa začali aktivizovať?
Ak my nepomôžeme, tak potom kto? Rozhodlo sa za nás. Nikdy sme si nemysleli, že nám jedného dňa budú na dvere klopať ľudia zo Sýrie. Niekedy sme sa cítili, že sme sa ocitli v nespravodlivej situácii a voči nám je to trochu nefér, lebo v zóne nie sú žiadni humanitárni pracovníci, a tak to musíme robiť my. Mohli sme tak vyjadriť hodnoty, ktorým veríme, no bolo toho na nás príliš veľa. Netušili sme, ako fungujú procesy so žiadosťami o azyl a ešte stále mám pocit, že nerozumiem celému systému. V októbri bolo prakticky nemožné nestretnúť ľudí uviaznutých v lese. Bolo to veľmi traumatické a stresujúce.
V okolí zóny sú v mestách a dedinách vylepené letáky Pomáhať je legálne, keďže spočiatku nikto presne nevedel, čo robiť v prípade, že stretnete ľudí z iných krajín, ktorí sú často v zlom zdravotnom stave. Ako sa začala organizovať celá komunita domácich, ktorá pomáha?
Jeseň bola tohto roku celkom chladná a ľudia v lesoch potrebovali rôzne veci, ktoré sme nemali. Triedili sme pre nich naše oblečenie, ktoré už nenosíme a chodili nakupovať ďalšie potreby. Najprv sme mali veci uskladnené v izbách a keď sme sa dozvedeli, že niekto potrebuje pomoc, zobrali sme ich do lesa. Ukázalo sa však, že je nemožné, aby niekto u seba doma skladoval všetky druhy topánok. Bolo to neefektívne a s kopou vecí sa nežilo veľmi príjemne. Preto sme v Hajnowke našli vyhradené priestory, kde môžeme veci nachystať a odtiaľ ísť na výjazd.
Poľsko-bieloruská hranica má vyše 400 kilometrov. Navyše ju tvoria husté a temné lesy s močiarmi a bažinami. Ako hľadáte ľudí, ktorí potrebujú pomôcť?
Sme súčasťou siete, ktorá sa organizuje pozdĺž hraníc. My sa sústredíme najmä na les v Bialowieži a jeho okolí. Keď dostaneme informáciu, že niekto v našej oblasti potrebuje pomoc, dohodneme sa, kto z miestnych to má najbližšie a či sa k nemu niekto pridá. Nie je bezpečné, ak človek chodí do lesa sám. Raz som to urobila a nebolo to pekné dobrodružstvo. Niekedy to ide ľahko a rýchlo nájdeme ľudí, ktorí potrebujú pomoc, no stali sa aj také prípady, keď výjazd trval celú noc a vrátila som sa domov až ráno. Boli aj situácie, keď sme išli do lesa a ľudí sme nenašli, možno ich chytila polícia, možno odišli, niekedy sa ľudia objavili inde.
Máte vôbec súkromný život?
Pre mňa je to teraz jednoduché, lebo som na sabatikále, takže ak sa z lesa vrátim ráno, môžem to dospať. No dvakrát sa stalo, že som prišla domov neskoro a nestihla som vziať deti do školy.
Rozprávate sa doma s deťmi o tom, čo sa deje?
Mám dve dcéry, majú osem a deväť rokov. Je to jednoduchšie, ako som si myslela. Dospelí ľudia majú ideológie, no deti reagujú inak. Povedala som im, že chodíme do lesa, lebo tam je niekto, kto je hladný a komu je zima. Dieťa si pomyslí, že ak je niekomu zima, dajte mu niečo teplé, ak je niekto hladný, treba mu dať najesť. Dôverujú mi. Vedia, že mama zrejme vie, čo robí, hoci niekedy o tom pochybujem. Keď kráčam v noci lesom, prekračujem popadané stromy a snažím sa nájsť človeka, ktorého meno šeptom volám a nie som si ani istá, či ho správne vyslovujem, som uprostred ničoho a nikto neodpovedá, občas si hovorím: toto sa skutočne deje? Sú to šialené momenty.
Koľkokrát ste boli v lese?
Nepočítala som to, ale ak sa zamyslím, koľkým ľuďom som za ten čas pomohla, som si istá, že ich bolo viac ako sto. Nerátam to presne, lebo niekedy sa stalo, že som šla do lesa a na jednom mieste som stretla aj 60 ľudí z rôznych krajín. Určite sú ľudia, ktorí pomohli aj viacerým, neviem, pracujeme ako skupina.
Okrem výjazdov do lesov, robíte v tomto smere aj iné aktivity?
Sú rôzne spôsoby pomoci, ja som napríklad veľmi aktívna a rada chodím do prírody, preto chodím pomáhať do lesa. Niekto ďalší je dobrý v organizácii a tak má na starosti sklady so zásobami. Ďalší sa stará o jedlo. Máme dokonca dobrovoľníkov aj v nemocnici alebo ľudí, ktorí komunikujú s pohraničníkmi. Spolupracujeme aj s Grupou Granica (pozn. red. Skupina Hranica je sieť 14 neziskových organizácií a nezávislých aktivistov, ktorí pomáhajú pri hraniciach), máme spoločných právnikov, ak potrebujeme podporu, sú tu pre nás, no fungujeme oddelene.
Pracujeme aj s mládežou, ktorá založila účty na Facebooku a Instagrame a publikujú obsah o tom, prečo ľudia migrujú, odkiaľ prichádzajú a podobne. Šíria správy o situácii medzi mladými v ich veku. Stretli sa aj osobne s utečencom, 21 ročným Sýrčanom. Rozprávali sa o tom, akú hudbu počúvajú, vymieňali si tipy a potom napísali na sociálne siete o rôznych hudobných žánroch v iných krajinách. Je to dôležité, lebo ľudia si často myslia, že utečenec je úbohý človek, no v skutočnosti môže mať za sebou bohatú kultúru.
Keď už sme pri kultúre, provládne médiá rozoberali vašu bieloruskú identitu ako niečo kontroverzné. Prečo to malo taký ohlas?
Moja rodina žije na tomto území niekoľko generácií a mám bieloruské korene. Je to iná kultúra, ako majú Bielorusi v Bielorusku, aj jazyk je iný, hoci podobný. Nie sme utečenci z Bieloruska, sme pôvodní obyvatelia. Doteraz to bolo všetko v poriadku, občas sa vyskytol problém, ale žili sme tu všetci spolu. Tento región má veľa kultúr, je to multikultúrne miesto. Máme tu mix Poliakov a Bielorusov, žije tu veľa ľudí s rôznymi náboženstvami, pri Bialystoku žijú moslimské komunity už niekoľko storočí, sú tu poľskí katolíci a bieloruská menšina je zas pravoslávna.
Myslím, že súčasná vláda začala mať s našou identitou problém. V minulosti nám hovorili, že sme komunisti. Je to podobný naratív ako v prípade moslimov na hraniciach, ktorých označujú za islamistov. Dvojročné dieťa je islamista len preto, že pochádza z Afganistanu. To sa dialo u nás v roku 1946, keď zabíjali ľudí vrátane detí, lebo boli komunisti.
Veľa aktivistiek a dobrovoľníkov dávalo rozhovory médiám. Vy ste však za pomoc ľuďom dostali veľmi veľa hejtu. Prečo?
Keď začalo prichádzať viac a viac ľudí, povedali sme si, že by sme mali spraviť nejakú verejnú akciu, ktorá miestnym vysvetlí, že pomáhať je legálne. Aby sme ich presvedčili, niektorí z nás museli byť viditeľní. Nemala som s tým problém, ale čokoľvek som robila, nemalo to byť politické. Malo to byť iba o pomoci druhým.
Moje meno sa začalo v médiách objavovať čoraz viac. Jedna z najväčších poľských televízií so mnou urobila rozhovor, kde som im povedala veľa príbehov, ktoré mi utečenci hovorili. Jeden z nich bol Ibrahim z Egypta.
Bieloruskí vojaci ho spolu s tromi kamarátmi donútili cestovať popri rieke, neviem presne ktorej, zrejme v okolí Narewky. Keďže jeho angličtina nebola veľmi dobrá, povedal, že bol v rieke šesť dní. Hovoril mi, ako počas noci vyšli z rieky, boli mokrí, uzimení a nezaložili si ani oheň, lebo sa báli. Nemali žiadne jedlo a trochu sa napili z rieky, lebo je to ako piť vodu z bažiny.
Keď som ho našla, bol vo veľmi zlom stave a musel ísť do nemocnice. Moje slová o šiestich dňoch v rieke zobrali príliš doslovne a vytrhli z kontextu. Myslela som si, že keď sa relácia odvysiela, dostanem veľa hejtu. Namiesto toho som na Facebooku dostala záplavu podporných správ a otázky, ako môžu ľudia pomôcť. Nedostala som ani jeden hejt, bola som šokovaná.
Čo sa potom zmenilo?
Pár hodín po odvysielaní reportáže o mne radikálne pravicová televízia podporujúca vládu začala publikovať hejt. Vybrali skratku o šiestich dňoch v rieke a začali zosmiešňovať moje slová, že „ak vydržal šesť dní plávať, tak mu treba dať zlatú medailu“ a podobne. Chceli ma zdiskreditovať v očiach Poliakov. Začali o mne vyhľadávať osobné údaje a teda, že mám bieloruské korene, tvrdili, že mám komunistickú afinitu a dokonca našli nejaký môj starý projekt so študentmi o migrácii, kde tvrdili, že sa roky zahrávam s mysľami študentov. Riaditeľka školy, v ktorej pracujem, povedala, že našej škole robím hanbu.
Cieľom takéhoto útoku je najmä zastrašiť vás.
Neberiem to osobne, ale nie je to príjemné. Zároveň som dostala aj veľmi veľkú podporu od rôznych ľudí. Bol to klasický útok trolov s generickými správami, vždy tými istými, len z iných účtov. Pozreli sa na to viacerí novinári, ktorí mi potvrdili, že v tom boli zatiahnutí hlavní trolovia v Poľsku. Toto sa dialo viacerým aktivistom aj počas protestov Strajk Kobiet proti interrupčnému zákonu.
Bojíte sa?
Áno. Predtým som sa veľmi nebála, obávala som sa o bezpečnosť ľudí, ktorým pomáham. Ale dostala som lekciu, že táto vláda s nami môže urobiť čokoľvek, čo chce. Už dlhšie mám pocit, že sloboda v tejto krajine umiera, respektíve že ju zabíjajú. Je to neznesiteľné, a preto robíme to, čo robíme. Už som dostala informácie, že sa o mne hovorí ako o tej, ktorá „stojí proti poľskej uniforme“, proti tomuto novému symbolu Poľska, akokoľvek absurdný je. Označili ma za nepriateľku a moja škola dostala aj správy, že som zradkyňa Poľska. Ak sa rozhodnú pretláčať túto politickú linku a robiť zo mňa politickú postavu, ktorou síce nie som, môže sa stať, že jedného dňa mi bude na dvere klopať polícia.
Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať?
Aj v zlých situáciách sú dobré veci. Stále sú okolo mňa ľudia, ktorí mi zavolajú a povedia: „Počúvaj, musíš niečo jesť alebo, dlho si nespala, choď si ľahnúť a ak niečo potrebuješ, som tu a spravím ti kávu.“ Ukazuje sa, že takýchto ľudí je tu veľa. Navzájom sa potrebujeme a podporujeme. Cítim solidaritu dobrých ľudí a to je skvelé. A ľudia v lesoch sú pre mňa tiež priatelia.
Rozhovor vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
