Úsvit nového dňa v kirgizskej dedine Kok Tal prerušuje len zvonenie mobilu Bahadyra Mamatgapirova. „Ak pre svoje polia potrebuješ vodu, tak čo najskôr príď,“ povedal rýchlo. Netrvalo dlho a volal opäť. „Zobuď sa a poď sa rýchlo postarať o svoju vodu,“ zavelil z mobilu Mamatgapirov.
Z dediny sa odrazu vyvalila skupina mužov, ktorých rýchle kroky prenasledoval len malý kúdol prachu. Mamatgapirov pootvoril kovový priepust a prúd vody sa okamžite rozlial do niekoľkých zavlažovacích kanálov. Muži z dediny potom pomocou vrecí s pieskom usmerňovali tok vody na ich políčka. Mamatgapirov celý proces zopakuje počas dňa ešte niekoľkokrát, zakaždým pri inom poli. Jediné, čo sa v priebehu deň mení, je jeho agresivita počas telefonátov.
Jeho úlohou ako muraba - správcu vody - v dedine Kok Tal v južnom Kirgizsku, je zaistiť, aby sa voda dostala rovným dielom ku každému z tamojších dvoch stoviek farmárov. Zriedka je jej však dostatok pre všetkých. „Problémom je Uzbekistan,“ povedal pre nadáciu Thomson Reuters Foundation (TRF). „Naša voda preteká cez Uzbekistan, a ten nám jej veľa nenecháva,“ dodáva.
Voda smerujúca do dediny Kok Tal začína svoju púť v rezervoári Papan, ktorý leží bezmála 200 kilometrov od dediny. Prúdi sériou popraskaných a rozbitých kanálov ešte z čias Sovietskeho zväzu (Kirgizsko aj Uzbekistan patrili medzi zväzové republiky ZSSR, pozn.). Počas tejto cesty si potom z vody ukrajujú jednotlivé farmy pozdĺž kanálov.
Sieť zavlažovacích kanálov sa ťahá krížom-krážom naprieč rozsiahlou Fergánskou dolinou. Toto územie pritom tvorí akýsi pokrútený uzol sporných hraníc a enkláv, rozdelených medzi Kirgizskom, Uzbekistanom a Tadžikistanom - pre lepšiu predstavu si stačí pozrieť túto mapu.
V doline dnes žije asi štvrtina populácie Strednej Ázie, ľudí tam priťahuje jej vysoká poľnohospodárska produktivita. Zvyšok územia tejto časti sveta totiž tvorí suchý alebo hornatý terén. Nie všetka pôda vo Fergane je však dnes úrodná. Prehnaná spotreba vody komunitami sídliacimi vyššie po prúde kanálov necháva spoločenstvá nižšie po prúde vyprahnuté.
Bude „horúco“
Kanálom okolo dediny Kok Tal by malo každý deň pretiecť až 1400 kubických metrov vody. Z najbližšej dediny, ktorá sa nachádza na výbežku územia patriaceho Uzbekistanu, sa však pravidelne objavuje len približne polovica tohto objemu.
„Počas letnej sezóny sú kvôli zásobám vody konflikty na dennom poriadku. Občas tieto nesváry medzi jednotlivcami či dokonca celými dedinami vyústia až k vraždám,“ tvrdí Tynar Musabajev, výkonný riaditeľ Central Asian Alliance for Water.
Manžel Nargizy je medzi obeťami „bitiek o vodu“. Pred štyrmi rokmi sa zrazu objavil vo svojom dome a zrútil sa na dlážku. Bol bledý a jeho tmavé vlasy boli zmiešané s krvou. Počas čakania na dennú dávku vody na neho rýľom zaútočil jeho sused.
„Ten muž bol Kirgiz a môj manžel bol Uzbek (v južnom Kirgizsku žije významná uzbecká menšina, pozn.). Ten druhý muž povedal, že Uzbekom nie je používanie vody povolené,“ tvrdí Nargiza, ktorá si v strachu pred represiami neželala odhaliť svoje pravé meno. „Môj muž bol zabitý z národnostných dôvodov,“ tvrdí.
V to leto Kirgizsko zažilo najhoršie sucho za posledných 23 rokov. A farmári majú obavu, že sa situácia bude opakovať. „Každým rokom je čoraz teplejšie,“ hovorí Nazria Ešmatova, ktorá v okolí dediny Kok Tal farmárči už dve desaťročia. „Tento rok bol obzvlášť zlý,“ dodáva.
Dvakrát do mesiaca sa Mamatgapirov - správca vody z úvodu článku - snaží zavlažiť vodou aj Nazriine polia, no slabučký prúd vody zmizne vždy skôr, než sa stihne dostať k plodinám.
Obdobie žatvy sa pomaly blíži ku koncu a na Ešmatovej od sucha popraskaných poliach ležia stovky kusov vytrhanej cibule. Podobne ako aj ďalšie plodiny na jej poli, aj tieto sú primalé na to, aby ich dokázala predať na trhu.
Nedarilo sa ani jej bavlníkovým poliam, rastliny ani len nerozkvitli. „Ak by bolo vody dostatok, všetko by bolo dobré. Takto naše plodiny vysychajú,“ hovorí.
Miznúce ľadovce
Svetová banka vo svojej štúdii tvrdí, že polovicu Kirgizska môže do konca tohto storočia postihnúť dezertifikácia. A teda sa premení na púšť. Môže za to fakt, že ide jednu z najrýchlejšie sa otepľujúcich oblastí na planéte.
A s rastúcimi teplotami sa bezprecedentnou rýchlosťou scvrkávajú aj ľadovce, ktoré vodou zásobujú dvojicu riek Syrdarja a Amudarja. Riek, ktoré tvoria vodnú - a tým aj politickú - os celej Strednej Ázie.
Topenie ľadovcov prebieha v tejto oblasti štyrikrát rýchlejšie než je svetový priemer a podľa varovaní švajčiarskych vedcov väčšina tamojších ľadovcov zmizne do roku 2050.
„Ak sa budú naše ľadovce scvrkávať súčasným tempom, neprežijú veľmi dlho,“ hovorí Ryskul Usubaliev zo Stredoázijského inštitútu pre aplikované vedy o Zemi. „Povedie to k nedostatku vody naprieč celým regiónom. Obzvlášť v letných mesiacoch, kedy sú naše rieky odkázané len na topiacu sa vodu z ľadovcov,“ vysvetľuje.
Urputne strážený plot medzi Kirgizskom a Uzbekistanom zvyčajne predchádza tomu, aby hádky o vodu prerástli v otvorené konflikty. Ale otvorená hranica Kirgizska s Tadžikistanom je priam ideálnym miestom pre začiatok nového konfliktu.
Počas uplynulého leta museli ozbrojené zložky dvakrát zakročiť proti konfliktu medzi kirgizskou dedinou Ak Sai a vedľajšou tadžickou enklávou Voruch. Jedna z nezhôd sa pritom zmenila na rukojemnícku drámu, druhá prerástla do hromadnej bitky o to, kde má byť umiestnená vodná pumpa.
Oficiálni predstavitelia oboch etník sa s novinármi napriek pretrvávajúcemu napätiu v oblasti zdráhajú komunikovať. Priznávajú však, že k určitým nezhodám kvôli prístupu k pôde a vode skutočne dochádza.
Miestni obyvatelia sa na rozdiel od oficiálnych miest odmietajú správať zdržanlivo a diplomaticky. Mašrap Toičijev obviňuje svojich tadžických susedov z mučenia Kirgizov tým, že im znemožňujú prístup k pitnej vode.
„Bojujeme o pasienky a vodu. Taká je tunajšia realita. Mladí sa zoberú, zablokujú autami cestu a bijú sa,“ povedal pre TRF. „Ak bude nedostatok vody pretrvávať, čakajú nás ešte väčšie ťažkosti. Len Boh vie, čo všetko sa môže stať,“ tvrdí.
Ďalšia veľká vojna
Predstavitelia vlád Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu sa pravidelne stretávajú, aby otázku medzinárodného manažmentu vodných zdrojov riešili. Podľa Bolota Moldobekova, ktorý sa stretnutí pravidelne zúčastňuje ako zástupca Stredoázijského inštitútu pre aplikované vedy o Zemi, však sľuby politikov zostávajú len na papieri a do reality sa nepretavujú.
Ľudia z kirgizského Úradu pre vodné zdroje, ich využívanie a medzinárodné zdieľanie odmietli Moldobekove obvinenia komentovať.
Tynar Musabajev z Central Asian Alliance for Water tvrdí, že chýbajúca spolupráca môže v súvislosti s klimatickou zmenou, ktorá zvýši dopyt po vode, viesť k väčším konfliktom.
„Pokiaľ nezačneme v otázke nedostatku vody v regióne viac spolupracovať, môže to vyústiť do ďalšej veľkej vojny,“ domnieva sa Musabajev. „Vojny 22.storočia - vojny o vodu.“
