Pripomína to väzenie. Areál, v ktorom sú policajti. Na oknách a na chodbách mreže a okolo plot s ostnatým drôtom. Nikto z neho nemôže voľne odísť. V najhoršom prípade tam môžu stráviť až jeden a pol roka. A rodiny s deťmi v nich môžu stráviť až pol roka, aj napriek tomu, že nespáchali žiaden trestný čin. Takto to funguje v zariadeniach na zaistenie cudzincov, ktorí u nás žiadajú o azyl alebo sú na Slovensku bez povolenia na pobyt. Migranti môžu byť zaistení až dovtedy, kým sa nezistia hlavné dôvody ich žiadosti o azyl alebo aby sa predišlo ich úteku, ak ju podali zrejme iba v úmysle zabrániť bezprostredne hroziacemu vyhosteniu.
Prečo zaisťujú rodiny s deťmi?
Deti sú zaisťované kvôli migračnému statusu svojich rodičov a/alebo kvôli predpokladu, že je v ich najlepšom záujme, aby zostali spolu s rodičmi, aj keď v imigračnom zaistení. To je však v rozpore s právom dieťaťa na osobnú slobodu. Zároveň tak môže tiež dôjsť k porušeniu individuálneho práva dieťaťa žiadať o azyl.
Deti si však spôsob, akým prídu na Slovensko, vybrať nemohli. Preto by nemali trpieť kvôli imigračnému postaveniu rodičov. Výbor OSN pre práva dieťaťa v roku 2016 odporučil Slovensku, aby doterajšiu prax zlepšilo. Liga za ľudské práva preto vedie kampaň „Deti nepatria do väzenia“. Pripojila sa tak k celosvetovej iniciatíve za ukončenie zaisťovania detí #endchilddetention.
Bezprávie na Slovensku?
Rodiny s deťmi sú spolu s ďalšími zraniteľnými osobami (chorými, tehotnými ženami či slobodnými matkami) umiestnené do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Tamojšie zariadenie má síce oblasť vyhradenú pre zaistené rodiny, avšak pokiaľ nemá dosť kapacít, viaceré rodiny sú umiestnené spolu v jednej izbe. Tým sa však porušuje právo dieťaťa nebyť uväznené s nepríbuznými osobami.
V lete 2015 boli rodiny s deťmi takisto umiestnené do zariadenia v Medveďove, ktoré nespĺňa podmienky pre taký účel. Obidve zariadenia nie sú bezbariérové a nemajú ani podmienky pre starostlivosť o duševne alebo telesne chorých ľudí. Aj takéto osoby však bývajú v zaistení umiestnené.
V rokoch 2015 až 2016 bolo zaistených až 451 detí, pričom v zariadeniach zostali na približne dva až tri mesiace. Deti, ktoré sú v zaisťovacích centrách menej ako tri mesiace, pritom nemajú prístup k vzdelaniu.
„Najhoršie je, že moje deti nemohli chodiť do školy doma kvôli bezpečnostnej situácii. Potom sme boli na ceste a neskôr nás na Slovensku zaistili. Keď sme boli v zaistení, ani tam nemohli chodiť do školy. Ale vzdelanie je pre ich budúcnosť dôležité,“ zdôraznil Hamid, ktorý bol v Sečovciach spolu s manželkou a tromi deťmi.
Zaistení cudzinci sa však sťažujú aj na komunikačné problémy so zdravotníckym personálom, keďže tlmočníci sú k dispozícii len zriedka. Policajní príslušníci boli navyše prítomní počas lekárskych konzultácií, čo znamená narušenie ich dôvernosti.
Aký má zaistenie dopad na deti?
Najhoršie tieto podmienky znášajú deti. Na vychádzku majú napríklad len obmedzený čas a na ihrisku sa hrajú v sprievode policajtov. Ak sú v zariadení jedinou rodinou, aj mesiace môžu byť bez kontaktu s inými deťmi.
„Na neslobode nie je najhoršie, že vám bránia odísť. Najhoršie je, že vás obmedzia vo všetkom, čo je pre vás normálne,“ vyjadril sa azylant Fredy, ktorý s rodinou v Sečovciach strávil vyše dvoch mesiacov.
Dokonca aj veľmi krátka doba zaistenia môže mať negatívny vplyv na duševnú a fyzickú pohodu dieťaťa a môže narušiť jeho kognitívny vývoj. „Z mojej skúsenosti a pozorovania sa správanie po jednom týždni umiestnenia v zaistení začne meniť, začnete sa správať agresívnejšie,“ tvrdí azylant Fredy.
Deti v zaistení sú vystavené riziku depresie a úzkosti, často vykazujú príznaky zodpovedajúce post traumatickej stresovej poruche, akými sú nespavosť, nočné mory a pomočovanie. Podľa mimovládnych organizácií v zariadeniach nie je žiadna psychologická starostlivosť, a tak musia psychosociálnu podporu zabezpečiť práve mimovládky.
„Najnešťastnejšie osoby tu v zaistení sú moji synovia. Nevedia zniesť túto situáciu, že sme tu zavretí. Robia si navzájom zle, hádajú sa so mnou a vôbec ma neposlúchajú. Neviem, čo mám s nimi robiť,“ priznal Mirzaj, ktorý so synmi strávil v Sečovciach vyše 4 mesiacov.
Prečo na Slovensku nefungujú alternatívy
Zákony však umožňujú miernejšie alternatívne opatrenia ako je hlásenie pobytu alebo zloženie finančnej kaucie. Tie sa ale v praxi uplatňujú len zriedka, pretože nie sú vytvorené podmienky pre ich uplatnenie. „My sa chceme zasadiť o to, aby zraniteľné osoby, najmä rodiny s deťmi, osamelé matky, starší ľudia alebo telesne či duševne postihnutí, mali prístup k miernejším opatreniam nahrádzajúcim zaistenie,“ vysvetľuje Zuzana Števulová, riaditeľka Ligy za ľudské práva.
Štvorčlenná rodina cudzincov totiž často nemá dosť peňazí na to, aby zložila finančnú záruku a našla si primerané ubytovanie, a to všetko bez pomoci iných, po pár hodinách pobytu na Slovensku. Mimovládne organizácie by im v tom mohli pomáhať, ak by im na to štát vytvoril podmienky. „Naše skúsenosti potvrdzujú, že ak sú tieto miernejšie opatrenie uložené, tak klienti plnia svoje povinnosti a zostávajú na území Slovenskej republiky, neutekajú,“ zdôrazňuje Zuzana Števulová.
Miznúce deti
Deti, ktoré k nám prídu bez sprievodu, nemôžu byť zaistené. Ak však nedokážu preukázať svoj vek, zaobchádza sa s nimi ako s dospelými. V zaisťovacích zariadeniach potom nemajú prístup k informáciám a právnej pomoci, ktoré by im umožnili namietnuť voči ich zaisteniu. Každoročne je na Slovensku zaistených 140-200 detí bez sprievodu, pričom zo zariadení zmizne až 90 percent z nich.
„Zo zahraničných výskumov vyplýva, že za zmiznutím odlúčeného dieťaťa sa pritom v skutočnosti môže skrývať trestný čin – obchodovanie s ľuďmi, nútená práca alebo odoberanie orgánov,“ uvádzajú Katarína Fajnorová, Zuzana Števulová a Alexandra Malangone vo svojej publikácii Miznúce deti.