Srbi sa s Kosovom nechcú rozlúčiť hlavne preto, lebo sa tu písali dôležité míľniky ich národných dejín. Toto neveľké územie medzi Srbskom, Albánskom, Čiernou Horou a Macedónskom bolo v priebehu stáročí dejiskom veľkých bitiek. Najslávnejšia z nich je bitka na Kosovom poli. V júni 1389 v nej bojovali Srbi proti tureckej armáde. Vtedy vznikla legenda o Kosove ako kolíske srbskej kultúry a civilizácie.
Od roku 1945, keď sa Kosovo stalo súčasťou nového štátu Juhoslávia, postupne získavalo čoraz väčšiu autonómiu. Separatistické snahy kosovských Albáncov vyvrcholili v roku 1981, keď v násilných protestoch žiadali vyhlásenie republiky Kosovo v rámci Juhoslávie. Zrážky demonštrantov s juhoslovanskými poriadkovými zložkami viedli až k vyhláseniu výnimočného stavu v Kosove. V roku 1989 parlament v Belehrade zrušil kosovskú autonómiu a vtedajší juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič rozpustil kosovský parlament a vládu.
Od jari 1996 viedla Kosovská oslobodzovacia armáda rozsiahle operácie proti štátnym inštitúciám. Špeciálne jednotky juhoslovanskej polície a armády spustili v marci 1998 protikampaň. Obeťami sa podľa kosovských Albáncov stali aj civilisti.
Vtedy vstúpila na scénu Bezpečnostná rada OSN. Brutalita útokov Albáncov aj Srbov stále stúpala. Po sérii rezolúcií, ktoré Miloševič odmietol akceptovať, sa 24. marca začalo bombardovanie Juhoslávie vojskami Severoatlantickej aliancie. Prvé útoky boli namierené proti juhoslovanskej protivzdušnej obrane v Belehrade, Prištine, Novom Sade a Podgorici. Toto bombardovanie odmietalo Rusko, ktoré pohrozilo vojenskými protiopatreniami.
Po začatí vojny ušli z Kosova státisíce Albáncov. Z toho 460-tisíc našlo útočisko v Albánsku, ostatní v Macedónsku alebo Čiernej Hore. Počet obetí bombardovania odhadli srbské úrady na 5-tisíc civilistov a 500 vojakov. 10. júna 1999 sa srbskí vojaci z Kosova nakoniec stiahli. NATO ukončilo bombardovanie Juhoslávie a v spornej provincii začali vládnuť Spojené národy.