Medzinárodná pozornosť je upriamená na vojenskú inváziu Ruskej federácie na Ukrajinu, ktorú Vladimír Putin vo svojom príhovore nazval „špeciálnou vojenskou operáciou“. No tá je len jedným z viacerých prvkov ruského plánu.
Ďalšími sú kybernetická vojna a utečenci. Hovoríme aj o utečencoch vnútri Ruska (tzv. vnútorne vysídlené osoby), ale predovšetkým o ľuďoch z Ukrajiny, ktorí mieria do Európy. Rusko takto sleduje svoj cieľ – odtrhnutie oblastí s etnickými Rusmi od Ukrajiny.
Zostala mu Ukrajina
Deväťdesiate roky neboli k Rusku láskavé. Po rozpadnutí Sovietskeho zväzu Rusi stratili prívlastok jednej zo svetových superveľmocí. Krajina čelila ekonomickému kolapsu, občianskym nepokojom a strate medzinárodného rešpektu. Putin prisľúbil tento prívlastok prinavrátiť a práve to ho katapultovalo k moci v roku 2000. A od jeho nástupu sa jeho naratív nezmenil – on dokázal medzinárodne vyriešiť údajné zlé zaobchádzanie s Ruskom a teraz sa vďaka jeho vláde Rusko opäť radí k najvplyvnejším krajinám.
V tom období sa značný počet etnických Rusov, ktorí sa presťahovali do rôznych sovietskych republík, vrátane Ukrajiny, ocitli odrezaní od ruského štátu. Nástupnícke štáty sa síce zaviazali k rešpektovaniu práv etnických ruských menšín, no väčšina z nich nedodržala svoje slovo. Rusko vtedy neochránilo práva menšín mimo svojich hraníc.
Keď sa NATO rozšírilo do sféry ruského vplyvu, ktorú dovtedy riadil Putin, znemožnilo mu to riešiť postavenie ruských etnických menšín, a to najmä v Pobaltí.
Ukrajina bola jedinou krajinou, kde svoje kompetencie ešte mohol uplatniť.
Využitie ľudí z Luhanska a Donecka
Putin 21. februára vo svojom prejave oznámil, že s okamžitou platnosťou uznáva Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku za nezávislé štáty. Pred inváziou tieto dva separatistické štáty oznámili, že evakuujú svoje civilné obyvateľstvo do Ruska. Túto akciu odôvodnili údajnou ukrajinskou agresiou a ostreľovaním civilnej infraštruktúry.
Ruská vláda sa rozhodla presadiť svoje ciele aj démonizovaním ukrajinských úradov. Štyri dni pred začiatkom vojny Alexander Chupriyan, úradujúci šéf ruského ministerstva pre mimoriadne situácie, povedal: „Do Ruska prišlo viac ako 40-tisíc ľudí, ktorí boli nútení opustiť Ukrajinu. Momentálne sme im poskytli dočasné ubytovanie v Rostovskom regióne.“
Viaceré ruské spravodajské kanály masívne informovali o príchode ľudí z Donecka a Luhanska, čím podnietili ruský nacionalizmus. To je pre Putina kľúčové pri udržaní si svojho postu prezidenta. Hlavne v situácii, keď ho západné médiá nazývajú diktátorom a niektoré ho dokonca prirovnávajú k Adolfovi Hitlerovi.
Jediná úniková cesta vedie do Európy
Vojna vždy produkuje utečencov, či už ide o vnútorne vysídlených ľudí alebo tých, ktorí utekajú z krajiny do bezpečia za hranice. Inak to nie je ani pri invázii na Ukrajinu. S ruskými silami postupujúcimi z juhu, severu a východu je jediná úniková cesta smeruje na západ, do Európy.
Putin vyhlásil, že nemá v úmysle okupovať „ukrajinské územia“, no hneď za tým dodal, že ruský rešpekt k nezávislosti Ukrajiny „neruší právo národov na sebaurčenie, zakotvené v článku 1 Charty OSN.“
Putin hovorí o národoch a etnických skupinách, nie o ukrajinskom štáte. Vzhľadom na to, že na východnej Ukrajine žije početná rusky hovoriaca populácia, ovládnutie tohto územia je jedným z jeho kľúčových vojenských cieľov. Ak sa mu to podarí, odporcovia nového režimu tiež utečú a počet utečencov v Európe bude rásť. Dnešná utečenecká kríza by tak v budúcnosti mohla prevýšiť tzv. migračnú krízu z roku 2015 – vtedy až 1,3 milióna utečencov, predovšetkým zo Sýrie, prišlo do Európy, aby uniklo občianskej vojne, ktorá spustošila ich krajinu. Zdroje Európy sa našponovali.
Nutnosť Európy podporovať ukrajinských utečencov by mohla brániť jej schopnosti na Putinovu inváziu reagovať. Kým sa európske štáty vysporiadavajú s touto utečeneckou krízou, Putin môže upevniť svoju kontrolu nad rusky hovoriacimi oblasťami Ukrajiny.
