Stáli v radoch pred bankomatmi v zúfalej snahe vybrať peniaze po tom, čo firmy Visa a Mastercard zastavili činnosť v Rusku. Vymieňali si informácie o tom, kde sa ešte dajú zohnať doláre.

Teraz v istanbulských kaviarňach ticho čítajú chaty na aplikácii Telegram a niektorí organizujú podporné skupiny, aby pomohli ostatným ruským exulantom nájsť bývanie.

Od minulého mesiaca, keď Rusko napadlo Ukrajinu, utiekli do Istanbulu desiatky tisíc Rusov, napísal spravodajský portál The New York Times. Zo zeme ich vyhnalo rozhorčenie nad tým, čo považujú za zločineckú vojnu, obavy z nútených odvodov do armády, strach z uzavretia ruských hraníc, alebo znepokojenie z toho, že ich živobytie už doma nie je životaschopné.

Ruská beznádej

A to je iba špička ľadovca. Ďalšie desiatky tisíc ľudí vycestovali do krajín ako je Arménsko, Gruzínsko, Uzbekistan, Kirgizsko a Kazachstan, odkiaľ obvykle prúdia migranti opačným smerom. Na pozemnej hranici s Lotyšskom, ktorá bola otvorená len pre držiteľov európskych víz, sa tvorili niekoľkohodinové rady.

Svet sa sústreďuje na odchod zhruba 2,7 milióna Ukrajincov z ich vojnou zmietanej krajiny, ktorý vyvolal bezprecedentnú humanitárnu krízu. Ale mnoho Rusov cíti kvôli pádu Ruska do nových hlbín autoritárstva beznádej a zúfalstvo z vlastnej budúcnosti. A to je hnacím motívom úteku, ktorý niektorí prirovnávajú k roku 1920. Vtedy viac ako 100-tisíc odporcov komunistických boľševikov odišlo počas ruskej občianskej vojny hľadať útočisko do vtedajšieho Konštantinopolu.

​Niektorí z tých, ktorí utiekli, sú blogeri, novinári alebo aktivisti, ktorí sa obávali zatknutia na základe nového ruského zákona stíhajúceho to, čo štát považuje za "nepravdivé informácie" o vojne.

Iní sú hudobníci a umelci, ktorí vo svojej profesii v Rusku nevidia budúcnosť. A sú tu aj zamestnanci v technologických, právnych a ďalších odvetviach, ktorým sa zo dňa na deň rozplynula vyhliadka na pohodlný život strednej triedy.

Nechali za sebou prácu, rodinu a peniaze uviaznuté na ruských bankových účtoch, ku ktorým už nemajú prístup. Boja sa, že sa na nich v zahraničí budú ľudia pozerať zhora, pretože sú Rusi. A horekujú nad stratou pozitívnej ruskej identity. "Nevzali nám len našu budúcnosť," hovorí moskovská dramatička Polina Borodinová. "Vzali nám aj našu minulosť."

Rýchlosť a rozsah úteku ruských obyvateľov odráža obrovský posun, ku ktorému po začatí invázie v Rusku došlo. Napriek všetkým represiám prezidenta Vladimira Putina zostávalo Rusko až do minulého mesiaca miestom s rozsiahlym cestovným spojením so zvyškom sveta, väčšinou necenzurovaným internetom poskytujúcim platformu pre nezávislé médiá, prosperujúcim technologickým priemyslom a umeleckou scénou svetovej úrovne. Široko dostupné boli produkty západných značiek pre strednú triedu - nábytok Ikea, káva Starbucks, aj cenovo prijateľné zahraničné autá.

Turecké aerolínie lietajú do Ruska päťkrát denne

Ale keď sa 24. februára prebudili, mnohí Rusi vedeli, že to všetko skončilo. Dmitrij Aleškovskij, novinár, ktorý roky propagoval vznikajúcu ruskú kultúru charitatívneho darcovstva, nasadol na druhý deň do auta a odišiel do Lotyšska. "Bolo úplne jasné, že keď prekročil túto červenú líniu, už ho nič nezastaví," povedal Aleškovskij o Putinovi. "Veci sa budú len zhoršovať."

V dňoch po invázii prinútil Putin zvyšky ruských nezávislých médií ukončiť činnosť. Nariadil brutálne zásahy proti protivojnovým demonštrantom; od 24. februára bolo v celej krajine zatknutých viac ako 14-tisíc ľudí, uvádza skupina na ochranu ľudských práv OVD-Info.

Iste, mnoho Rusov vojnu podporuje a mnohí z týchto priaznivcov si vôbec neuvedomujú rozsah ruskej agresie, pretože sa spoliehajú na spravodajstvo štátnej televízie. Iní sa však hrnú do miest, ako je Istanbul, ktorý sa rovnako ako v roku 1920 opäť stal útočiskom pre vyhnancov.

Zatiaľ čo väčšina Európy svoj vzdušný priestor uzavrela, Turkish Airlines lietajú z Moskvy až päťkrát denne; spoločne s ďalšími leteckými spoločnosťami prilieta z Ruska v niektorých dňoch viac ako 30 letov.

​A nová generácia ruských exilantov teraz zápasí so skľučujúcou perspektívou začať od nuly. Všetci pritom čelia ťaživej realite občanov krajiny, ktorá začala agresívnu vojnu, hoci mnohí z nich trvajú na tom, že celý život strávili v opozícii voči Putinovi.

V Gruzínsku, kam podľa vlády od začiatku vojny prišlo 20-tisíc Rusov, čelia exilanti zastrašujúcemu prostrediu plnému protiruských postojov a nepriateľských komentárov na sociálnych sieťach.

Podporné projekty  

"Snažili sme sa vysvetliť, že Rusi nie sú Putin - my Putina tiež nenávidíme," povedala Lejla Nepešová, aktivistka z mimovládnej organizácie Medzinárodný Memorial známej odhaľovaním zločinov komunizmu a stalinizmu v niekdajšom Sovietskom zväze, ktorú Kremeľ nedávno zrušil.

Dvadsaťšesťročná Nepešová pred týždňom utiekla do Gruzínska a zistila, že spojenia s Ruskom sa tu nezbaví. Na ulici jej nadávali a kričal na ňu taxikár. "Vyhlásil: 'Ste Rusi, ste okupanti,'" povedala. "Rusov tu nenávidia - a ja sa im nemôžem diviť."

Mnoho Gruzíncov vidí jasné paralely medzi inváziou na Ukrajinu a ruskou vojnou proti Gruzínsku v roku 2008. A zatiaľ čo väčšina z nich prijala nových prichádzajúcich ústretovo, niektorí nerozlišujú medzi ruskými disidentmi, ktorí utiekli z Ruska z bezpečnostných alebo morálnych dôvodov, a tými, ktorí podporujú Putina .

Niektorí Rusi v exile sa snažia organizovať vzájomnú pomoc a snažia sa čeliť protiruským náladám. Tridsaťsedemročný novinár Aleškovskij povedal, že prvých päť dní každý deň preplakal a trpel záchvatmi paniky. "Potom som sa spamätal a uvedomil si, že musím robiť to, čo viem," povedal. Spolu s niekoľkými kolegami organizuje iniciatívu s pracovným názvom "OK Rusi", ktorá má pomáhať tým, ktorí boli nútení odísť alebo sa o to pokúšajú, a vytvárať mediálny obsah v angličtine a ruštine.

​Michail B. Chodorkovskij, ropný magnát v exile, ktorý strávil desať rokov vo väzení v Rusku, financuje projekt nazvaný Kovčeg (Archa), ktorý poskytuje ubytovanie v Istanbule a Jerevane a hľadá psychológov schopných poskytovať emocionálnu podporu. Od štvrtka, kedy spustil činnosť, dostal zhruba 10-tisíc otázok.

Keď Irina Lobanovská, riaditeľka marketingu vo firme zaoberajúca sa umelou inteligenciou, založila v aplikácii pre zasielanie správ Telegram chatovaciu skupinu o emigrácii, začínala s desiatimi ľuďmi, ktorí si vymieňali tipy ohľadom víz a pracovných povolení. Skupina má teraz viac ako 106-tisíc členov.

"Som pôrodná asistentka, ktorá utiekla z Moskvy s takmer osemnásťročným synom," napísala jedna žena a požiadala o radu pre zdravotníkov v exile. "Sedíme v Prahe a snažíme sa prísť na to, ako žiť ďalej."