„Deň sa skladá z troch častí: sirény, pivnica, výbuchy,“ opisuje z ostreľovaného kyjevského predmestia tridsaťročná učiteľka biológie Júlia svoj bežný deň. Okolo mesta ruské hordy sťahujú slučku.

Júlia vie, že vychádzať von nie je bezpečné. „Pohybujú sa tu Rusi oblečení do ukrajinských uniforiem,“ vysvetľuje cez video-komunikačnú službu Google Meet.

Napriek tomu nesedí so založenými rukami. Z domova komunikuje cez počítač so svojimi študentmi a dodáva im potrebnú silu a trpezlivosť. Tak ako ďalší Ukrajinci, ktorí priamo nebojujú. Ani oni nečakajú, kým sa vojna preženie. Pomáhajú. Ako sa dá.

Niekto rozváža potraviny, niekto stavia barikády, niekto opravuje explóziami zničené strechy domov. Alebo pomáha zraneným zvieratám, tak ako dvadsaťšesťročná veterinárka Karina z mesta Brovary.

„Musím zostať s nimi, kŕmiť ich a upokojovať. Boja sa explózií, sú v šoku,“ opisuje z miestnej veterinárnej kliniky cez aplikáciu Zoom. Rusom útoky na mestá plné ľudí nikdy neodpustia.

„Bez úspechu na fronte útočia na civilistov, aby nás demoralizovali, rozsievali strach a paniku, prinútili ľudí vzdať sa. S jedným ale nepočítali – zaútočili na potomkov kozáckeho rodu,“ vyhlasuje Karina.

Zatiaľ čo ukrajinská armáda zvádza boj s ruskými okupantmi, v krajine zúri ešte jedna vojna. Nie je tak krvavá, odohráva sa mimo objektívov kamier, pre víťazstvo je ale rovnako dôležitá.

Podstupujú ju obyčajní ľudia, ktorí sa rozhodli zostať vo vybombardovaných mestách a bojovať proti nepriateľovi inak. Stavaním barikád, starostlivosťou o opustené zvieratá, obnovou zničených dedín alebo napríklad len demonštráciami proti Rusom a podkopávaním ich morálky.

Na diaľku sme sa spojili s desiatimi Ukrajincami, ktorí drobnými činmi pomáhajú krajine prežiť vojnový útok. Prinášame pohľad na ich bežný d...