Podpísali sme novú zmluvu Európskej únie, o pár dní vstupujeme do schengenského priestoru. Vláda Roberta Fica si tak pripisuje dôležité politické body. "Zvládli sme to len vlastnou prácou," tvrdí v rozhovore pre HN Ján Kubiš.
Čo nová zmluva Európskej únie prináša Slovensku?
To najdôležitejšie, čo zmluve pripisujem, je fakt, že nás konečne prestane odvádzať od tých najdôležitejších problémov, ktoré treba riešiť - či už ide o hospodársky vývoj, konkurencieschopnosť, zahraničný obchod, energetiku alebo revíziu rozpočtových pravidiel. Jednoducho dnes máme možnosť sústrediť sa na hlavné otázky a prestať sa zaoberať samými sebou a našimi inštitúciami, hlasovaním a podobne.
V súvislosti s novou zmluvou sa hovorí sa o samých pozitívach. Nie je tu niečo, čo by ste označili za nedostatok?
My sme chceli, aby únia mala niektoré symboly, ktoré by zjednocovali členské krajiny, a zároveň by úniu približovali aj v očiach občanov. Pre nás nie je bezvýznamné, že existuje vlajka únie a my sme ju tam chceli vidieť. Nakoniec, doteraz ju vyvesujeme vo všetkých krajinách EÚ a budeme ju vyvesovať vždy pri príležitostiach európskeho dňa. To isté hymna, Óda na radosť. Toto nám tam trochu chýba, pretože my sme na jednej strane chceli, aby sa únia približovala k občanom, a nakoniec hlavné symboly, ktoré by ju takto ľudsky priblížili, sme museli odstrániť.
Česká vláda označovala Lisabonskú zmluvu za zmluvu krvavého kompromisu...
Myslím si, že v tejto charakteristike prevláda určitý euroskepticizmus. Ten z našej strany nikdy nebol prítomný. My sme vždy vychádzali z toho, že pre nás je zmluva dobrá, že sa chceme pohnúť ďalej k akčnejšej a efektívnejšej únii. Preto sme nakoniec súhlasili aj s návrhom pôvodnej ústavnej zmluvy, k rokovaniam sme pristupovali skôr z hľadiska optimizmu. V každom prípade, zmluva bola kompromisom, ale určite to neoznačujem ako krvavý kompromis.
Nemôžu nastať problémy pri ratifikácii v niektorej z krajín únie?
Samozrejme, môžu tu byť otázky napríklad v Írsku, ktoré bude zmluvu schvaľovať referendom.
A čo sa týka schvaľovania v parlamentoch v ostatných krajinách?
Nemyslím si, že by mohli vzniknúť nejaké problémy, ale, samozrejme, bude to závisieť od rozkladu politických síl v parlamente. Domnievam sa však, že po všetkých tých peripetiách si aj politické strany uvedomili, že keby náhodou neprešla zmluva cez parlamenty, bol by to dosť závažný úder a zase by to vykoľajilo úniu na viacero rokov, a to podstatne viac ako teraz. Teraz sme stáli nejaké dva roky, potom by sme stáli podstatne dlhšie. Takže si myslím, že prevládne pocit politickej zodpovednosti. Nemôžem byť konkrétnejší, pretože každý parlament má iný rozklad politických síl.
Na Slovensku by ratifikácia mala prebehnúť bez problémov?
Predpokladám veľmi jednoznačne, že väčšina poslancov Národnej rady, s výnimkou poslancov KDH, je stotožnená s postupom delegácie SR.
Myslíte si, že Francúzi a Holanďania nechcú schvaľovať Lisabonskú zmluvu referendom preto, aby sa neopakoval scenár, keď ľudia odmietli ústavnú zmluvu?
Nechcem špekulovať, aké dôvody mali na to, že postupujú tak, ako postupujú. Myslím si však, že aj politickí lídri si uvedomili skutočnosť, že je to istejšia cesta, ale to je iba moja domnienka. Na druhej strane, oni takisto vyhodnotili, čo boli tie hlasy, ktoré viedli k neúspechu referenda o ústavnej zmluve, že tie hlasy zďaleka nevyjadrovali nesúhlas s posilnenou EÚ a s hlavnými parametrami ústavnej zmluvy, ale že boli aj určitým odmietnutím politiky vtedajšej vlády, jej pozície napríklad v otázkach rozširovanie únie. Myslím si, že Francúzsko i Holandsko si to uvedomili. Preto aj dnes majú určité politické pozície, ktoré sú iné, aké zaujali pred troma rokmi.
Slovensko o pár dní vstupuje do schengenského priestoru. Objavila sa už kritika zo strany Ukrajiny, že ide o vytváranie akéhosi Berlínskeho múru na východe...
Psychologicky sa nečudujem, že naši priatelia na Ukrajine alebo v krajinách ďalej na východ pociťujú pre nich komplikujúce faktory. Samozrejme, že sa pozerajú na vec zo svojho hľadiska. Predtým bolo pre mnohých jednoduchšie cestovať aspoň do našich krajín, keď nie do krajín, ktoré sú súčasťou Schengenu už dlhšie. A keďže my sme susedná krajina, kde žije aj ich komunita, a cestovanie bolo pre nich prirodzené, zrazu sa tá možnosť sťažuje, respektíve, sú tu určité administratívne pravidlá, ktoré sú zložitejšie a vyššie sú aj doplnkové náklady. Preto to vnímajú tak, že im to všetko komplikuje. Ale určite nejde o vytváranie Berlínskeho múru. Nastavia sa iné pravidlá, my sa zároveň budeme snažiť s partnermi vo V4, aby sme zjednodušili tieto pravidlá, aby sme znížili poplatky za výdaj víz, aj schengenských. Musíme urobiť všetko pre to, aby pri zachovaní kontroly tieto víza skôr pomáhali kontaktu medzi ľuďmi, aj keď sú regulované, než aby im bránili.
„Treba dať pozor na sociálnu turistiku,“ hovorí Kubiš. Snímka: Samuel Vanko
Čo bolo pre Slovensko najväčším mínusom počas procesu "lobovania" za vstup do Schengenu?
Musím to opäť potvrdiť - a nie je to len propaganda zo strany člena vlády - nešlo ani o lobovanie. Išlo o to, že sme museli začať od samého začiatku našu technickú administratívu a prípravu na Schengen. Pretože od minulej vlády sme zdedili situáciu, keď sa vlastne neurobilo skoro nič. Hodnotiace správy Schengenu, ktoré sme dostali na stôl tesne po nástupe tejto vlády, boli katastrofálne. Na základe týchto správ nám naši partneri aj veľmi otvorenými vyhláseniami hovorili, že pre nás je cesta do Schengenu zatarasená. Hovorili, že kvôli nám sa bude musieť budovať schengenská hranica okolo Slovenska. Vyčítali nám náklady, ale zároveň vraveli, že v prípade nutnosti to urobia. Musím povedať, že síce nad nami nelámali palicu, ale na druhej strane mali obrovské pochybnosti, či tieto veci zvládneme, pretože videli, že dovtedy sa skutočne nič neurobilo. Tu nešlo o lobovanie, išlo o obrovské pracovné nasadenie. Takmer trištvrte roka od nástupu našej vlády nad nami visel jeden obrovský otáznik. Zvládli sme to iba vlastnou prácou.
Zásluhu teda môžeme pripísať súčasnej vláde?
Jednoznačne áno. A nebojím sa takto postaviť pred kohokoľvek z predchádzajúcej vlády, pretože viem, aké boli tie správy, hodnotenia, aké politické diskusie sme viedli. Tie správy, ktoré sme dostávali, vrátane verejných vyjadrení, zneli - Slovensko nie je pripravené, a v krátkom čase ani nebude, na vstup do Schengenu.
Čo však bolo veľmi potešiteľné, že okolité krajiny, ale aj ďalšie štáty ako Francúzsko, Taliansko, Portugalsko, nám ponúkli pomoc. Takže aj prostredníctvom ich pomoci sme boli schopní urobiť to, čo sme urobili a dnes sme sa dostali do Schengenu.
Vstup do Schengenu prináša prevažne pozitíva. Na čo však treba dať pozor, čo by Slovensku mohlo uškodiť?
Nesmieme zneužívať túto situáciu. Viem veľmi jasne, že toto otvorenie hraníc ľudia zneužijú na "sociálnu turistiku", pokúsia sa vycestovať do iných krajín, budú si myslieť, že tam môžu dostať azyl, sociálne dávky a podobne, čo veľakrát nie je možné a nie je to pravda. Toto môže spôsobovať problémy. Takže aj my musíme vysvetľovať našim ľuďom, ktorí by o takúto sociálnu turistiku mali záujem - a takých sa vždy nájde dosť, najmä medzi ľuďmi, kde prevláda nezamestnanosť, koľkokrát vidíme, že predstavitelia rómskej komunity sú v tomto veľmi aktívni - že tadiaľto cesta nevedie, že ich vrátia späť. Môže to byť situácia tradičných destinácií ako Belgicko, kde sa už zaregistrovali takéto prípady. Ľudia si neuvedomujú, že dnešná procedúra súvisiaca s azylom a preskúmavaním žiadostí o získanie podpory je rýchla, že v priebehu možno jedného týždňa ich môžu vrátiť späť. Sú to aj z ich hľadiska zbytočne vyhodené peniaze. Ale nám to takisto sťaží situáciu.
No a takisto musíme zabrániť nelegálnej migrácii, aby sme sa vyvarovali toho, že do našej krajiny prichádzajú ľudia, ktorí ďalej pokračujú do ďalších krajín Schengenu s porušením pravidiel. Tomuto budeme venovať príslušnú pozornosť.
Piatkový summit Európskej únie sa okrem novej zmluvy venoval aj otázke Kosova, prijalo sa nové rozhodnutie o vyslaní misie únie do tejto oblasti. Môžete to viac konkretizovať?
Urobili sme veľmi významný krok. Doteraz sme ako EÚ diskutovali o Kosove a prijímali závery, ale boli to závery, ktoré reflektovali vývoj spred trištvrte roka, keď sme diskutovali o pláne Martiho Ahtisaariho a podobne. A potom sme vlastne nechávali Belehrad a Prištinu, aby rokovali medzi sebou a aby trojka (delegácie EÚ, USA, Rusko, pozn. redakcie) pomohla týmto rokovaniam. Dnes, po zverejnení správy, stála pred úniou úloha zaujať spoločné stanovisko, ako ďalej.
Vyhlásenie nezávislosti Kosova všetci očakávame, nesmieme si zakrývať oči, k tomuto kroku jednoducho dôjde. Som veľmi rád, že únia nezaváhala, že len pár dní po tom, čo "trojka" predložila správu generálnemu tajomníkovi OSN, prijala únia zásadné politické rozhodnutie, ktorým podporila vyslanie misie EÚ do Kosova. Podľa môjho názoru je to mimoriadne dôležitý krok. Potvrdil, že nezávisle od toho, že môžeme mať rozdielne názory na postup v prípade jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova, dokážeme sa zjednotiť, zmobilizovať, prijať rozhodujúce, kľúčové stanovisko, ako sme ho prijali na summite. Ukázali sme, že únia chce prevziať zodpovednosť, je na to pripravená a má na to politickú vôľu.
V Kosove je niekoľko tisíc vojakov a ďalších medzinárodných pracovníkov. Ako pomôže ďalšia misia?
Treba si uvedomiť, že je to civilná misia. Bude pomáhať pri posilňovaní demokratických inštitúcii, pri dozorovaní uplatňovania určitých štandardov vrátane ľudsko-právnych, štandardov, ktoré sa týkajú ľudských menšín, neskrývam, že v prvom rade srbskej komunity. Budú ju tvoriť civilní pracovníci rôznych oblastí, napríklad sudcovia, policajti a podobne. Chceme tak pomôcť štruktúram v Kosove, aby mohli pracovať naozaj demokraticky. Záleží nám na tom, aby Kosovo za každých okolností zostalo multietnickým Kosovom.
Prečo je pozícia Slovenska voči jednostrannému vyhláseniu Kosova odmietavá? Je to preto, že by sa mohli podobné snahy objaviť u maďarskej menšiny žijúcej na juhu Slovenska?
Je to hlboké nedorozumenie a od samého začiatku som v tomto zmysle vystupoval. Slovensko nie je Kosovo a nikdy ním nebude. Na Slovensku sa nikdy nestane to, čo sa stalo v Kosove. Ja vylučujem tento scenár. Pre nás sú tieto obavy irelevantné. Áno, registrujem hlasy, ktoré hovoria najmä v Budapešti a možno aj zo strany SMK, že toto je zaujímavý a dobrý zdroj inšpirácie. Ale tieto hlasy budeme odmietať.
Ide o niečo iné. Ide nám o to, že jednostranné kroky akéhokoľvek charakteru majú v sebe potenciál destabilizácie. Vždy môžu priviesť k ďalším jednostranným krokom. Kde sa potom tieto jednostranné kroky zastavia?