Smútok v očiach, slzy a maďarská dedina Hejce zahalená celá do čierna. Práve v deň výročia najväčšej vojenskej leteckej tragédie v histórii Slovenska sa akoby symbolicky aj Hejce zahalili pod rúšok hmly. Malá dedina je takmer vyľudnená, prví pozostalí začínajú k pomníku svojich synov, dcér, manželov, manželiek a otcov prichádzať tesne pred poludním. Každý z nich chce zapáliť sviečku na pomníku svojho príbuzného a aspoň takýmto spôsobom mu vzdať úctu. Každému zo 42 príslušníkov slovenskej armády, ktorí neprežili návrat z vojenskej misie v kosovskej Prištine. „Môj syn Csaba Rohály mal službu na polícii v susednej dedine Goenc. To, čo videl na kopci, kde sa lietadlo zrútilo, ním veľmi otriaslo. Nikdy o tom nehovoril a myslím, že sa k tomu ani nikdy nevyjadrí,“ hovorí Ferenczné Rohályová, ktorá pomáhala bezprostredne po tragédii a už päť rokov sa stará o pomník, ktorý majú naši vojaci v Hejciach.
Priveľa emócií
Aj napriek tomu, že od tragédie už prešlo päť rokov, nikto zo smútiacich pozostalých si na pietnej spomienkovej akcii nedokáže zachovať suché oči. Podobne je na tom aj matka vojaka Igora Scigela, Helena Scigelová. Smrť jej 33-ročného syna a otca dvoch detí podľa jej vlastných slov nikdy neprebolí. Stojí nad pomníkom s jeho menovkou, v tichosti spomína a plače. „Takáto tragédia sa ani nedá počítať na roky. Stále sa mi zdá, ako by to bolo teraz,“ priznáva Scigelová. Smutná udalosť otriasla celým chodom jej rodiny. „Prvé tri roky od nešťastia sme nemali ani vianočný stromček, teraz máme len taký malý,“ hovorí smútiaca matka, ktorá aj napriek tomu, že sa jej syn z misie už nikdy nevráti, každý rok preňho pripraví tanier na štedrovečernom stole.
Najhoršie však celú situáciu znášajú deti. Po vojakovi Scigelovi ostal 18-ročný chlapec a 10-ročné dievča. Oliver Scigel si však na znak úcty k svojmu otcovi zmenil po tradégii aj meno. „Minulý rok, deň pred výročím tragédie si zmenil meno na Oliver Igor Scigel, aby som si vraj jeho meno nemýlila s menom jeho nebohého otca,“ hovorí zronená žena.
Hejce nikdy nezabudnú
V obci na severovýchode Maďarska sa včera stretlo niekoľko stoviek ľudí. Malé námestie, na ktorom stojí pomník a ktoré sa nachádza vedľa kostolíka, sa pomaly zapĺňa. Samozrejme, prví prichádzajú na miesto vojaci. Tí si pár minút pred začiatkom spomienkovej slávnosti ešte v rýchlosti precvičia kladenie vencov, aby celá akcia za prítomnosti ministrov a generálov prebehla bez tej najmenšej chybičky.
Postupne sa k nim pridávajú pozostalí, členovia záchranných tímov. Každý sa pri pomníku pristaví a na chvíľočku zmĺkne v tichej spomienke. Posledné úpravy na pomníku spraví aj pani Rohályová, aby vraj všetko prebehlo tip-top. „Musím týchto chlapcov pochváliť, naozaj tvrdo makali,“ obráti sa ku mne a ukazuje pri tom na záchranárov.
Na deň tragédie však podľa nej nikdy nezabudne ona, jej rodina, dedina ani okolie. „Keď mi deti povedali, že sa stala tragédia na kopci Borsó, tak som tomu nechcela veriť. Dedina vyzerala ako také mravenisko. Zrazu sa zaplnila od jedného konca po druhý. Nikdy som nič také nevidela ani o ničom podobnom nepočula.“ Aj keď ich na osudný kopec pustiť záchranári nechceli, pomáhali aspoň dole v dedine. „Tri dni, deň a noc sme pomáhali so všetkým. Bývali u nás ľudia, varili sme a nosili sme šatstvo,“ dodáva Rohályné.
Podobne ako tento rok, sa mnohí zo zúčastnených v Hejciach stretnú aj na budúci rok. Aby si tak, ako včera, pripomenuli tých, ktorých mali radi.