Tvrdí, že Egypťania sa netrápia tým, čo bude nasledovať po Mubarakovej rezignácii. Pre nich je najdôležitejšie, že zvrhli režim, ktorý predstavoval neslobodu a policajnú brutalitu. Slovenka Martina Kotláriková v rozhovore pre HNonline:

Aká panuje momentálne v Egypte atmosféra?
Ľudia na Tahríre sa úprimne tešia, objímajú, bozkávajú, spievajú a tancujú. Aj v iných častiach mesta panuje chaotický radostný „mega pouličný večierok“. Egypťania sú v tomto veľmi pohotoví. Netrvalo hodinu a na rohu mnohých veľkých ulíc je už postavená aparatúra, z ktorej reve egyptský pop a ľudia do rytmu skáču, niektorí dokonca na kapotách áut.Toto je pre nich veľmi typické, radi sa totiž takto bavia. Navyše sú dosť vynaliezaví. Hneď sa nájde niekto, kto predáva vlajky, čaj, či sladkosti a nechýba ani pouličné umenie.

Samotné námestie Tahrír sa vlastne za posledné dni stalo „nezávislou“ minikrajinou. Bolo tam všetko potrebné, vrátane niekoľkých nemocníc, fungovalo zásobovanie a pri vstupe sa bolo treba identifikovať. Všetci oslavujú a dúfajú, že slobodnú minikrajinu, ktorú počas revolúcie založili na námestí, sa im podarí aplikovať celoplošne.

Je to asi veľký rozdiel oproti tomu, čo sa dialo v krajine vo štvrtok...
Štvrtkový večer každý očakával odstúpenie prezidenta. O tejto možnosti informovali zahraničné médiá, dokonca CIA, a aj šéf NDP - Mubarakovej strany. Prebiehalo stretnutie najvyššej rady ozbrojených síl, ktorej pôvodne velil prezident Mubarak. Fakt, že stretnutie prebiehalo bez neho, bolo prekvapením a zároveň signálom, že sa schyľuje k veľkej záverečnej zmene a všetko nasvedčovalo tomu, že bude čo oslavovať, všade sa predávali vlajky a ľudia cítili, že Mubarak nemá iné východisko, len rezignáciu.

Po prejave, v ktorom neodstúpil, zavládlo v krajine sklamanie. Internet bol plný prirovnaní ako "bol takto davu ukázaný najväčší prostredník“, mnohí sa báli, že Mubarak dal len ďalší dôvod na násilie a hnev. Ľudia obsadili budovu štátnej televízie a v noci sa dav niekoľkých tisícov protestantov presunul k prezidentskému palácu.

Komu sa pripisuje zásluha za Mubarakovu rezignáciu?
Jednoznačne egyptskému ľudu. Tak to vidí väčšina z nich, ale aj ja osobne. Toto bolo ľudové povstanie a všetky machinácie vo vysokej politike, ktoré sa počas neho udiali, prichádzali od Mubaraka a jeho ľudí.

Nevidia Egypťania ako „spasiteľa“ aj amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý počas revolúcie pritlačil na Mubaraka?
Spasiteľom by som ho rozhodne nenazvala. Na jednej strane je tu Obama veľmi populárny, najmä po návšteve Káhiry v roku 2009. Hral rolu možno v tom, že Egypťanom vyjadril podporu , ktorú potrebovali. Od začiatku tvrdil, že prezident by mal počúvať ich požiadavky.

Na druhej strane nesplnil dostatočne očakávania, keďže sa po celý čas vyhýbal ráznemu a jasnému odporúčaniu odstúpiť. Ľudia totiž od neho čakali, aby nezapredal „dobré vzťahy s egyptským spojencom“ na úkor demokracie a ľudských práv.

Ako bude situácia v krajine vyzerať v najbližších dňoch?
Očakáva sa, že armáda obsadí krajinu na nejaký čas a pripraví transfer moci. Väčšina ľudí, s ktorými som sa mala šancu rozprávať si myslí, že moc by mal prebrať niekto, kto nepatrí k armáde, žiadnej náboženskej skupine ani NDP. Ľudia nechcú vidieť nikoho, kto reprezentuje alebo čo i len pripomína starý režim.

Armáda je v Egypte veľmi rešpektovaná. Ako ju vnímajú Egypťania?
Armáda bola celý čas s ľuďmi a nakoniec pomohla zvrhnúť diktátorský režim. Vo štvrtok ukázali vojenskí velitelia Mubarakovi chrbát, no nie je úplne jasné ako. Pravdepodobne odmietli poslúchnuť nejaký zásadný rozkaz, a tým sa jasne postavili na stranu ľudu. V piatok celý Egypt špekuloval, kde sa Mubarak nachádza, dokonca nebolo isté ani to, či bol jeho prejav v priamom prenose alebo nie.

Koho chcú ľudia za nového prezidenta?
Myslím si, že toto nevedia. Rozhodne sa o tom vo voľbách, ktorých dátum ešte nie je jasný. V hre je opozičný líder Mohamed el Baradej a bývalý minister zahraničných vecí a súčasný predseda Ligy arabských štátov Amr Músa. Tieto mená zatiaľ najviac rezonujú vo verejných debatách, to ešte však nič neznamená. Je kus pravdy vo vyjadreniach, že Egypťania išli do tejto revolúcie bez plánu, bez vízie do budúcnosti. Avšak, je to vždy lepšie ako mať jasno v tom, že žijeme v nesprávnej zlej prítomnosti a nič preto neurobiť. Egyptská nátura je taká – krôčik po krôčiku.

Panuje v Egypte strach z toho, čo bude po páde Mubarakovho režimu?
Mubarakovo eso, ktorým sa stále oháňal, bola stabilita krajiny a mier s Izraelom. Ako sa táto línia vyvinie, si netrúfam hodnotiť. Pre Egypťanov je najdôležitejšie, že sa zbavili toho, čoho sa báli predtým – policajného režimu, brutality a neslobody.

Momentálne sa po 18 dňoch protestov a snahy o zvrhnutie režimu nikto nezaoberá strachom z budúcnosti. Ako mi včera počas prejavu viceprezidenta Sulejmana, v ktorom oznámil Mubarakovu rezignáciu, povedal náš sused Shakir (vyštudovaný inžinier, ktorý robí čašníka) „je jedno, čo sa stane, lebo najhoršie už bolo.“ Egypt už na dne bol, a preto je akákoľvek zmena dobrá.

Ja sa im ani nečudujem, že nepremýšľajú nad tým, že po veľkom žúre prichádza vytriezvenie. Celý život prežili v krajine, ktorej vládol Mubarak. Nemajú teda názor, lebo nepoznajú nič iné. No majú vieru v to, že si vybojovali slobodnejší Egypt, hoci si uvedomujú, že na tom bude treba popracovať. Egypt momentálne disponuje vzácnou šancou na zmenu a ja dúfam, že ju zodpovedne využije za podpory svojich doterajších spojencov.

Martina Kotláriková žije v Egypte od roku 2009. Venuje sa interkultúrnym vzťahom Slovenska s Egyptom, momentálne pripravuje v spolupráci s OZ Mind the Gap a slovenskou ambasádou filmový festival vyšehradskej štvorky v Káhire, ktorý bol kvôli revolúcii odložený.