Najväčší utečenecký tábor na svete nenájdete ani na Blízkom východe, ani na Balkáne. Kenský Dadaab je domovom stoviek tisíc migrantov a od deväťdesiatych rokov v ňom vyrástli už dve generácie utečencov. Humanitárnym organizáciám začínajú dochádzať prostriedky, pretože do popredia záujmu sa dostala utečenecká kríza v Európe.
Súčasná utečenecká kríza trápi najmä štáty susediace so Sýriou, z ktorej kvôli občianskej vojne utiekli štyri milióny ľudí. Predovšetkým v Libanone a Jordánsku státisíce Sýrčanov čakajú, či sa situácia v ich vlasti nezlepší.
Prežívajú v obrovských utečeneckých táboroch, či už tých oficiálnych, alebo ticho tolerovaných úradmi. Zmieňovaný je v tomto smere najmä utečenecký tábor Zatar v Jordánsku, ktorý je domovom viac než sto tisíc utečencov a je tak najväčším podobným zariadením na Blízkom východe, píše portál iDNES.cz.
Ani zďaleka však nedosahuje rozmerov najväčšieho utečeneckého tábora na svete, v ktorom v súčasnosti žije asi 330 tisíc ľudí. Dadaab sa stal symbolom toho, ako je pomoc od dobrodincov a veľkých organizácií zo Západu pominuteľná.
Utečenecký tábor Dadaab sa nachádza v polopúšti v kenskej Severovýchodnej provincii. Pred príchodom prvých utečencov tu žili kočovní pastieri tiav a kôz. Tábor zriadil v roku 1991 Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov pred prvou občianskou vojnou v Somálsku. Pôvodná kapacita tábora sa pohybovala okolo deväťdesiat tisíc ľudí, píše server CNN.
Utečencov však začalo v priebehu rokov pribúdať, a to aj po konci vojny v Somálsku. Prichádzali nielen Somálčania utekajúci pred islamistami z milícií aš-Šabáb, ale úplne nový rozmer utečeneckej krízy dal hladomor v roku 2011. Zomrelo pri ňom až 260 tisíc ľudí, väčšinou detí do šiestich rokov. Mnohí utečenci hľadali útočisko práve v Dabaabe. Tábor sa rýchlo rozrástol a bol vyhlásený za vôbec najväčšie podobné zariadenia pre utečencov na svete.
Málo jedla a riešenie, ktoré neexistuje
Zariadenie, ktorý sa skladá z niekoľkých čiastkových táborov, sa postupom rokov premenilo od náhodného zhluku bielych stanov v regulárne mesto, ktoré je však stále závislé na pomoci humanitárnych organizácií z celého sveta. Tým však situáciu komplikuje fakt, že do Dabaabu stále prúdia noví utečenci a na chod tábora v posledných mesiacoch nie sú peniaze. Svetový potravinový program kvôli tomu musel tento rok v lete znížiť o tridsať percent potravinové prídely pre miestnych obyvateľov. Minimálny počet kalórií na deň stanovujú smernice OSN na 1800, obyvatelia Dadaab v súčasnosti dostávajú len 1520. Podobné problémy sú spojené aj dodávkami vody.
Populácia tábora sa nerozrastá len kvôli príchodu nových utečencov. V permanencii je každý deň tiež miestna nemocnica, v ktorej sa narodí asi 300 detí za mesiac. Každé dieťa sa automaticky stáva utečencom, podobne ako jeho rodičia. Mnohí z nich sa narodili tiež v Dabaabu. Práve pre deti je nedostatok jedla najhorší. Bráni im vo vývoji a sú kvôli tomu oveľa náchylnejšie k chorobám.
Nedostatok financií dopadá aj na fungovanie nemocnice, ktorá je závislá na dotáciách Medzinárodného záchranného výboru. Nemocnici chýbajú kvalifikovaní pracovníci. "Myslím, že sa svet zameral na ďalšie krízy, ako napríklad v Sýrii. Pre ľudí tu ale neexistuje žiadne dlhodobé riešenie," myslí si Kiogora.
Podľa vedúceho kenskej misie Lekárov bez hraníc Charlesa Gaudryho sa utečenci vinou systému stali na medzinárodnej pomoci závislí a teraz náhle prestali dostávať dostatočné zdroje na prežitie. "To je podľa mňa neakceptovateľné," hnevá sa Gaudru. "Občas si myslím, že chcú, aby sa situácia zhoršila natoľko, že Somálčanov donúti odísť," dodáva.
Na nedostatok záujmu zo strany zahraničia si pred pár dňami posťažoval aj kenský prezident Uhuru Kenyatta. Podľa neho je paradoxné, že sa Afrika so svojimi obmedzenými zdrojmi stará o také množstvo utečencov. "V desiatke krajín, ktoré prijímajú najviac utečencov, sú štyri z Afriky, čo je viac, než má ktorýkoľvek iný kontinent," vyhlásil.
Napriek biednym podmienkam v Dadaab sa miestni obyvatelia snažia udržať ilúziu obyčajného fungujúceho mesta. Potvrdzuje to aj Halema Mahádíová, ktorá na miestnom trhu predáva oblečenie, aby si privyrobila na nákup základných potravín. "Keby som mala slobodu pohybu, vybrala by som si, kde budem prevádzkovať svoj biznis," vysvetľuje. Podľa nariadenia úradov však utečenci musia zostávať v tábore. Tí, čo sa tu narodili, z neho nikdy nevyšli.
Svet na nás zabudol, tvrdia utečenci
Uživiť sa snaží tiež 52-ročný krajčír Mohammed Bulle. "Život tu je občas normálny a občas nie. Všetko je v pohode a potom sa to razom zmení," opisuje dianie v Dadaab. Dúfa, že v budúcnosti bude môcť žiť inde. Zároveň je však zmierený s možnosťou, že v utečeneckom tábore dožije. "Nechcem kenské občianstvo, nechcem somálsky pas. Chcem, aby ma presídlili inam," zúfa si. Presídlenie do iného regiónu v Keni však nepripadá do úvahy. Vláda totiž utečencom z Dadaab neudeľuje občianstvo a bez toho sa sťahovať nemôžu.
Prístup vlády k utečencom sa priostril po aprílovom teroristickom útoku v kenskej Garisse, kde stúpenci aš-Šabáb na tamojšej univerzite zabili 147 ľudí. Podľa vlády je Dadaab hlavnou základňou, kde islamisti plánujú útoky a regrutujú nových bojovníkov. Aj kvôli tomu sa v posledných mesiacoch ozývajú hlasy, podľa ktorých by mal byť tábor vyprázdnený. Oficiálny príkaz však zatiaľ neprišiel.
Vláda sa snaží presadzovať navrátenie somálskych utečencov do vlasti. Každý záujemca dostane v prepočte vyše 90 eur a potom lietadlom odcestuje do jedného z deviatich "bezpečných regiónov v Somálsku". Podľa expertov na extrémizmus sú však aj zóny vyhlásené za bezpečné stále veľmi riskantným miestom pre život.
Podľa utečencov je veľkým problémom aj to, že vo svojej vlasti prišli o všetko, a tak nemajú dôvod sa vracať. Nečaká tam na nich rodina, nemajú tam žiadny majetok. "Nemám tam farmu, moja rodina prišla vo vojne o všetko. O Somálsku neviem nič. Jediná vláda, ktorú poznám, je Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov," tvrdí Mohammad Abdul, jeden z obyvateľov Dadaab.
Jeho manželka Sahra si želá jediné - dobrý život a slobodu pre svoju dcéru. Ako ostatní utečenci sa však motá v začarovanom kruhu. Aj napriek tomu, že rodina v Keni žije desaťročia, občianstvo nikto z nich nedostane. Sú uväznení v Dadaab, úplne závislí na pomoci druhých. Tá však prichádza v stále menšej miere. "Príde mi, ako keby na nás svet už zabudol," mieni Abdul.