Existuje v KĽDR pornografia? Hovorí sa o horúcej téme utečencov verejne, alebo len šeptom a potajomky? A čo Američania - sú pre obyvateľov Severnej Kórey skutočne arcinepriateľ, ako hlása propaganda režimu? Unikátny seriál servera NK News dáva čitateľom možnosť pýtať sa prebehlíkov na život v totalitnej Severnej Kórei. Lidovky.cz priniesli výber z publikovaných odpovedí.

Existuje v KĽDR pornografia?

(Odpovedá Kim Jo-sung. Pochádza z provincie Severný Hamgjong. Z KĽDR utiekol v roku 2005).

"Možno vás to sklame, ale pornografické filmy a časopisy sú v Severnej Kórei veľká vzácnosť. Keď už na nejaký natrafíte, s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza spoza hranice, odkiaľ ho prepašovali na čierny trh. Nie je to ako v Amerike alebo v Južnej Kórei, kde si môžete najnovšie vydanie Playboya kúpiť v stánku, kedykoľvek vás napadne. Na Severe je pornografia nezákonná. Režim ju skrátka a dobre nepovoľuje.

V Južnej Kórei sú filmy a dokumenty rozdelené na mládeži prístupné a neprístupné a aby ste mohli legálne sledovať porno, musíte mať aspoň 19 rokov. Chápem, že ľudia, ktorí nie sú so severokórejskou kultúrou viac oboznámení, sa môžu domnievať, že porno je aj jej súčasťou. Koniec koncov, ľudia sú rovnakí všade, kam prídete, nie je to tak? Ale bohužiaľ, v KĽDR na sexuálne scény zabudnite. V tamojších filmoch je veľmi zriedkavé dokonca aj bozkávanie.

Toto všetko je však súčasťou komplexnejšieho problému: nič také ako sexuálna výchova v severokórejských školách neexistuje. Keď som bol stredoškolák, študenti spolu chodili na rande, ale už túlenie pre nás bolo nepredstaviteľné, nieto bozkávanie. To najodvážnejšie, na čo sme si trúfli, bolo držanie za ruku, a to len v postranných uličkách, kde nás nikto nevidel. A ak (zamilovaný pár) na niekoho predsa len nečakane narazil, vydesil sa a predstieral, že nič tak obscénneho, ako držanie sa za ruku, nerobil.

Prečo by mali Severokórejčania považovať prepletené ruky za obscénne? Asi je to všetko o porovnaní: severokórejskí stredoškoláci nemajú šancu pozerať sa na porno, zatiaľ čo ich juhokórejskí alebo americkí rovesníci sa k nemu dostanú bez väčších ťažkostí.

Viete, čo ma po príchode na Juh šokovalo zo všetkého najviac? Keď som v televízii videl správu o násťročnej dievčine, ktorá bola v kritickom stave po potrate. S takýmito správami som sa v KĽDR snáď nikdy nestretol.

Severokórejská vláda pornografiu v krajine striktne zakazuje a všemožne sa snaží o to, aby medzi ľuďmi nekolovala. Ak niekoho pristihnú, že sleduje porno alebo ho dokonca šíri, pošlú ho do nápravného väzenského tábora. Na úteku z KĽDR som stretol jedného muža, ktorý utekal pred severokórejskou políciou, pretože ho chytila pri distribúcii juhokórejského porna. Takže musel zo zeme.

Ak sa Severná Kórea otvorí svetu, (alebo dokonca) zjednotí s Južnou Kóreou, predpokladám, že pornografické filmy a časopisy preniknú aj na tamojší trh. Ale samozrejme by mali byť jasne označené a chápané ako mládeži neprístupné."

Prebehlíci: verejná téma, alebo nebezpečné tabu?

(Odpovedá Kim Jo-sung. Pochádza z provincie Severný Hamgjong. Z KĽDR utiekol v roku 2005).

"O tom, že niekto utiekol z krajiny, správy v severokórejskej televízii a novinách mlčia. Dôvod je prostý: ak by robili opak, inšpirovali by k úteku ďalších ľudí, čo by pre režim malo neblahé dôsledky.

Navyše, ako iste sami viete, v KĽDR nič také ako sloboda tlače neexistuje. Médiá nie sú ničím iným ako bábkou v rukách severokórejskej vlády. Aj keby novinári o prebehlíkoch hovoriť chceli, jednoducho im to nedovolia.

Keď Severnú Kóreu v 90. rokoch ničil hladomor, veľa ľudí z môjho rodného mesta utieklo za lepším do Číny alebo Južnej Kórey, ale žiadne noviny o tom nepísali. Cudzinci sa môžu domnievať, že mimo Pchjongjang existujú regionálne noviny a televízie, rovnako ako v Južnej Kórei, kde ich je veľa. Ale tak to nie je. Nie sú. A aj keby existovali a chceli do lokálnych správ zaradiť tie o prebehlíkoch, kvôli strachu z vlády by sa neodvážili.

Takže keď niekto z nižších vrstiev utečie z krajiny, v novinách ani v televízii sa to neobjaví. Susedia utečenca si samozrejme rýchlo všimnú, že dotyčný znenazdajky zmizol. V súkromí si o tom šepkajú, ale na verejnosti o tom otvorene nehovoria. Vedia, že keby si trúfli, mohol by ich započuť niekto z ministerstva ľudovej bezpečnosti a skončili by na výsluchu.

Skôr, keď niekto utiekol, ho susedia kritizovali a nazývali ho zradcom. Ale dnes mu naopak závidia: Pozrime sa, vybral si život na oveľa lepšom mieste. Kiež by sme to mohli urobiť aj my! Dokazuje to, že medzi ľuďmi rastie nespokojnosť so severokórejskou vládou. Režim stráca popularitu a dôveru.

Keď z KĽDR zbehne niekto vysoko postavený, do televízneho spravodajstva to neprenikne, ale dotyčný sa stane terčom kritiky na verejných prednáškach. Tam ho hovorca odsúdi ako zradcu vlasti a Kórejskej strany práce a zdôrazní, že utečenca je nutné prenasledovať napríklad aj na koniec sveta, aby sme ho za jeho čin potrestali.

Ako vysokoškolský študent som sa jednej takej prednášky zúčastnil. Vtedy tam nemilosrdne hovorili o Hwang Čang-jopovi, kedysi významnom predstaviteľovi režimu a skutočnom autorovi koncepcie čučche. Musí byť vypátraný a potrestaný, a bez najmenšieho zľutovania sa musíme vysporiadať aj s tými, ktorí by chceli ísť v jeho stopách, vyhlasovali o Hwangovi. (Čučche: teória absolútnej sebestačnosti, ktorá je spolu s ďalšími oficiálnou doktrínou songun čiže "armáda na prvom mieste" chrbticou štátnej ideológie KĽDR. Hwang Čang-jop sa do histórie zapísal ako doteraz najvyššie postavený severokórejský hodnostár, ktorý utiekol z krajiny. Kim Ir-Senov ideológ a niekdajší učiteľ Kim Čong-ila upadol v 80. rokoch do nemilosti a v roku 1997 utiekol na Juh. Zomrel o 13 rokov neskôr - pozn. red.)

Ak dnes utečie obyčajný Severokórejec, ministerstvo ľudovej bezpečnosti splní svoju prácu len do tej miery, že sleduje prebehlíkových príbuzných. Keď sa však útek podarí nejakému dôležitému činiteľovi, tak pokiaľ viem, pošlú jeho rodinu buď do tábora pre politických väzňov, alebo ju rovno popravia. Ostatne, keď utiekol Hwang, jeho rodinu a príbuzných usmrtili a ďalší, ktorí mu boli blízko, putovali do politického väzenia.

Skrátka: keď z KĽDR zbehne niekto nevýznamný, médiá mlčia. Keď zmizne niekto vysoko postavený, mlčia tiež. Ale rodina, ktorú za sebou prebehlík zanechal, sa to rozhodne dozvie - a to dosť extrémnym spôsobom."

Režim vyhlasuje USA za arcinepriateľa. A obyčajní Severokórejčania?

(Odpovedá Lee Če-son. Pochádza z kórejsko-čínskeho pohraničia, z oblasti okolo hory Pektu. Z KĽDR utiekla v roku 2011.)

"Severokórejská vláda verejne vyhlasuje, že Spojené štáty sú hlavným nepriateľom KĽDR. To ale neznamená, že s tým všetci Severokórejčania súhlasia.

Ideológia je v KĽDR pochopiteľne nesmierne dôležitá a režim v nej svoj ľud neúnavne školí. Najväčšou prioritou je vymyť ľuďom mozgy, aby zbožňovali Kim Ir-sena, Kim Čong-ila, Kim Čong-una a Kim Čong-suk (matka Kim Čong-ila a prvá žena Kim Ir-sena, ktorá po boku "večného prezidenta" pôsobila v radoch komunistického odboja - pozn. red). Ale zároveň nezabúda venovať dostatok času a úsilia, aby ľuďom vštepil nenávisť k Japoncom a Američanom.

Lenže nedarí sa mu to tak absolútne, ako by si želal. Väčšina ľudí v mojom rodnom meste, mňa nevynímajúc, Japoncami opovrhovala a nazerala na nich s odporom a nenávisťou. Ale že by sme nenávideli Američanov? To nie. Starší ľudia, ktorí zažili kórejskú vojnu, nám hovorili, že Američania nespáchali tie strašné vojnové zločiny, čo pred nami kreslil režim. Alebo ich prinajmenšom oni sami nezažili. Severokórejský režim prehlasuje, že americkí vojaci nevinným Kórejcom trhali údy a odrezávali im nosy, pery a oči, potom ich vešali na stromy.

Ja som ale týmto režimom šíreným zvestiam neverila. Starí ľudia u nás rozprávali iné príbehy. Hovorili, že americkí vojaci mali radi kórejské deti a zahŕňali ich čokoládou a žuvačkami. Opisovali nám, že Američania sa správali ľudsky a nepáchali tak odpudivé veci ako Japonci. Možno aj preto mali pre Japoncov hanlivé prezývky, zatiaľ čo o Američanoch hovorili pekne. S takými príbehy som vyrastala, a preto som si o Američanoch nemyslela nič zlého.

A navyše: americké akčné filmy a trháky boli v KĽDR tak populárne, že pochybujem, že by Severokórejčania vnímali Američanov v nejakom zlom svetle. Najpopulárnejšie filmy v Severnej Kórei boli série o Jamesovi Bondovi, Sám doma a Mission Impossible. A do KĽDR preniklo aj mnoho ďalších amerických filmov, dokonca sme sa na ne pozerali aj bez titulkov. Milovali sme ich tak veľmi, že nám to bolo jedno.

Veľa amerických filmov nám pritom prišlo prehnaných. Všetky tie technologické vymoženosti a dotykové obrazovky nás ohromovali. Nemohli sme uveriť, že taká technológia existuje! Mysleli sme si, že niečo také je možné len vo filme. Ale americké filmy sme milovali predovšetkým kvôli hlavným postavám, hrdinom a hrdinkám, ktorí svoje mesto, alebo rovno celý svet, vždy zachránili pred zloduchmi. To nás priťahovalo.

Severná Kórea učí svojich obyvateľov, že tí, ktorí zachránia svoju zem a ľud, sú tí skutoční hrdinovia. Severokórejčania vyrastajú v učení, ako dôležité je stať sa práve takým hrdinom. Väčšina z nás, hlavne muži, presne o tom sníva. Lenže je to sen, ktorý sa vám nikdy nesplní, kým žijete v KĽDR. Preto Severokórejčanov tak fascinujú americké akčné filmy.

Severokórejská spoločnosť je veľmi patriarchálna a dievčatá k hrdinstvu príliš nevedie. Bola som malá, keď som tie zábery hltala, napriek tomu vo mne zanechali hlboký dojem. Snívala som o tom, že hrdinsky zachránim svoju Severnú Kóreu! A tiež som si stále hovorila: Čo je tá Amerika asi za miesto? A aké by to bolo, žiť tam?

A práve teraz v Amerike som, ako študentka ESL kurzov (English as Second Language - pozn. red.) Na Američanoch ma zaskočilo, ako veľmi sú individualistickí. Viem, že žijú v kapitalistickej krajine, kde kolektív neznamená to isté ako v KĽDR. Lenže Američania boli takí individualisti a sebci, že ma to až šokovalo. Dokonca som v reštaurácii videla rodinu, ktorá si delila účet! Spočiatku mi to vyrážalo dych - ale potom som si na miestny život začala zvykať a teraz si skôr myslím, že skôr než sebectvo je to jednoducho ich kultúra.

Koniec koncov, na Američanov som nikdy nepozerala cez prsty. Aj keď som žila v KĽDR, vždy som mala rada americkú popkultúru. A teraz, keď tu som, mám túto krajinu ešte radšej. Ľudia sú priateľskí a je tu skvelé životné prostredie. Ráno po ceste do školy vidím ľudí, ako kosia svoje trávniky. Milujem vôňu čerstvo pokosenej trávy!"