Nedávno odtajnené materiály americkej NSA ukazujú, ako blízko na pozadí roztržky medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou vtedy stál svet od ďalšieho globálneho konfliktu. S odstupom viac ako šiestich dekád sa rozhodnutie amerického prezidenta Harryho Trumana použiť silu k záchrane Južnej Kórey pred komunistickou expanziou ukazuje byť voľbou, ktorá spasila oveľa viac, než osud tejto krajiny.
Tak hovorí o udalostiach búrlivého leta 1950 niekdajší analytik americkej Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) John R. Schindler. Za viac ako desať rokov trvajúcu kariéru v tejto kontroverziami stíhanej organizácii spracoval ako interný materiál NSA okrem iného v roku 2000 odborný článok Odvrátenie armagedonu: tretia svetová vojna, ku ktorej takmer došlo. Text až doteraz zostával zrakom verejnosti ukrytý. NSA materiál nedávno zverejnila na internete bez autora. Schindler sa k nemu teraz prihlásil na svojom blogu, píše portál Lidovky.cz.
Súboj maršalov
Odtajnený materiál ukazuje, že už krátko po konci druhej svetovej vojny sa ľudstvo nachádzalo na pokraji ďalšieho globálneho konfliktu - na pozadí sporu Josifa Vissarionoviča Stalina a Josipa Broza Tita. Dvoch autokratov v mnohom tak podobných, a predsa diametrálne odlišných. Dvoch maršalov, ktorých červená hviezda strmo vystúpila z biednych pomerov a na výslní sa udržala vďaka zaduseniu akéhokoľvek odporu hneď v zárodkoch.
Ich egá na seba však v povojnovom novom poriadku tvrdo narazili, keď sa Titova Juhoslávia odmietla ako iné krajiny komunistického bloku podvoliť diktátu Moskvy. Tito, hoci niekdajší lojálny špión sovietskej tajnej polície NKVD, ktorý roky brázdil Európu pod falošnými identitami, si budúcnosť svojej krajiny v železnom objatí Moskvy nepredstavoval a začal praktizovať vlastnú politiku.
Vzoprieť sa takto Stalinovi sa rovnalo výzve k absolútnej likvidácii. Ako poznamenáva odborník na sovietsky totalitarizmus Robert Conquest, Tito sa týmto krokom Stalinovou optikou katapultoval takmer na úroveň takého vyhnanca, akým bol Lev Trockij.
Po prvotnom demonštratívnom vylúčení Juhoslávie z Kominformy (následník Kominterny) roku 1948 napätie medzi Moskvou a Belehradom ďalej gradovalo. "Odhodlaný zničiť Tita a jeho kacírsky komunistický režim za akúkoľvek cenu, Stalin netrpezlivo plánoval masívnu inváziu do Juhoslávie v podaní sovietskej armády a síl východoeurópskych satelitov," píše vo svojej práci Schindler.
Moskva počítala s až 300-tisícovým predvojom maďarskej a rumunskej pechoty, ktorá by otvorila cestu sovietskej ťažkej technike. Lenže Belehrad tou dobou už nebol tak úplne sám. V jeho nečakanej rezistencii vycítil príležitosť Západ - najmä v kontexte straty Číny roku 1949. Čoskoro však CIA pripustila, že bez vonkajšej podpory vzbura nebude mať dlhé trvanie.
Juhoslávia bola preto odmenená bohatou vojenskou podporou. Do polovičky 50. rokov jej hodnota dosiahla pol miliardy amerických dolárov a počítalo sa dokonca tou dobou i s unáhleným členstvom Juhoslávie v NATO. Západ kalkuloval s možnou sovietskou inváziou a Juhoslávia mala byť jeho štítom.
Západ počítal s najhorším
Napriek otvorenej podpore Juhoslávie Západom hrozba sovietskej agresie nezmizla. Naopak sa v júni 1950 vynoril nový problém na východe, keď severokórejské jednotky podporované Stalinom vpadli do Južnej Kórey. V januári 1951 potom v Maďarsku simulovalo na pokyn Moskvy inváziu do Juhoslávie až 80 tisíc vojakov východného bloku. Napätie dosahovalo maxima.
Tou dobou disponovali maďarská, rumunská a bulharská armáda raz takým počtom mužov ako juhoslovanská. Ak by sa scenár z Kórey opakoval aj v Juhoslávii, počítal preto Západ s najhorším. "Aby bola akákoľvek obrana Juhoslávie zo strany NATO životaschopná, vyžadovala by nukleárnu podporu. Bola by to tretia svetová vojna," píše Schindler.
Na tento scenár však našťastie nikdy nedošlo. Vďaka za to podľa neho mieri najmä jedným smerom. Iba dva dni po severokórejskej invázii sa rozhodli do konfliktu zapojiť USA.
A aspoň spočiatku sa Američanom pod velením generála Douglasa MacArthura darilo. "Nečakane silná odpoveď Washingtonu Sovietov odradila," vysvetľuje. "Keď sa takto trhali USA o Áziu, ako by asi vyzeral boj o Európu?" Pýta sa. Cena, ktorú už za vojnu v Kórei Amerika v ďalších rokoch zaplatila, bola ale vysoká - 36-tisíc životov.