Horlivka už niekoľko týždňov zažíva každodenné ostreľovanie. Niekedy je mierne, inokedy ničí desiatky domov, najmä tie menšie na predmestí.
Stopy po granátoch sú aj na detských ihriskách. Malé deti však už v meste nie sú. Spolu s rodičmi odišli do bezpečnejších regiónov Ukrajiny. Tí, ktorí zostali, prežívajú v príbytkoch bez okien. V noci teplota padá hlboko pod nulu.
Desiatky ranených
Do mesta utrpenia prišiel pred pár dňami aj chirurg Lekárov bez hraníc Michael Roesch. Pohľad na Horlivku ho šokoval. „Väčšina obchodov je zatvorená, už tu nie sú ani kaviarne alebo reštaurácie. Keď ľudia potrebujú z nejakého dôvodu ísť von, pohybujú sa čo najrýchlejšie. Zdržia sa len pri čakaní na autobus,“ opisuje situáciu na mieste. Jeho prvá cesta smerovala rovno do nemocnice.
Hneď mu však bolo jasné, že podmienky na prácu sú tu bez preháňania otrasné. „Hlavné chirurgické operačné sály sa pôvodne nachádzali na šiestom poschodí, ale kvôli bombardovaniu ich zavreli – operovať v nich predstavovalo príliš veľké nebezpečenstvo. Minulý týždeň sem denne privážali aj 60 ranených. Pred tromi dňami sme však museli prestať s chirurgickými zákrokmi,“ uviedol.
V nemocnici totiž prestala tiecť voda, lekári teda nemôžu sterilizovať nástroje. Ranených iba stabilizujú a operujú len tie najkritickejšie prípady.
„Nemocnice sú preplnené ranenými, začína dochádzať zdravotnícky materiál. Lekárom nezostáva iné než šiť rany rybárskymi niťami,“ opisuje Roesch každodennú prácu.
Málo zásob a statoční lekári
Zásobovanie mesta i samotnej nemocnice je veľmi ťažké. Horlivka je totiž zovretá bojmi medzi ukrajinskými vojskami a proruskými separatistami. „Do mesta možno vstúpiť len úzkou cestou, ktorá je väčšinou zavretá. Navyše je veľmi nebezpečná, pretože oblasť je pravidelne bombardovaná,“ vysvetľuje Roesch. V nemocniciach tak chýba v podstate všetko od infúzií cez inzulín a antibiotiká až po obyčajnú dezinfekciu. Práca v takýchto podmienkach je pre lekára skutočnou skúškou.
„Posledných šesť dní pre mňa bolo mimoriadne intenzívnych. Som chirurg, ale v živote som nevidel toľko ľudí s amputovanými končatinami. Ľudia idú len nakúpiť a o hodinu neskôr už nemajú nohy,“ opisuje každodennú prácu Roesch. Oceňuje oddanosť a zapálenosť miestnych lekárov.
Väčšina z nich totiž s vojnovými konfliktmi nemá skúsenosť. „Sú odvážni, pokojní a zo všetkých síl sa snažia čo najlepšie vyrovnať so súčasnou situáciou. Človek však rýchlo chápe, že hlboko v sebe sú na pokraji zúfalstva,“ opisuje Roesch.
Jednou z posledných nádejí na zmenu pre nich zostáva v Minsku dojednané prímerie. Miestni mu však príliš neveria. Pokojov zbraní už totiž bolo niekoľko, nikdy však nevydržali dlho. A ako nasvedčujú pretrvávajúce boje, zrejme to tak bude aj teraz.