Do chorvátskeho utečeneckého tábora v meste Beli Manastir prišli v posledných dňoch tisíce utečencov. Väčšina však v tábore nezostane dlhšie ako dva dni. Chcú ďalej na Západ. "Chceme ísť do Švédska, máme tam príbuzných," hovorí tridsaťročný Ahmed zo Sýrie.
V niektorých chvíľach bolo v tábore viac utečencov, ako je obyvateľov mesta. "Najskôr sme sa ich báli, ale ja ich chápem. Sám som bol pred dvadsiatimi rokmi utečenec. Dávame im jedlo a vodu. Dúfame, že to pomôže," hovorí hneď na úvod 43-ročný Jeroslav, ktorý z Beli Manastir pochádza, a ukazuje nám cestu do kempu.
Nemusí však ani veľmi hovoriť. Cestu do utečeneckého tábora lemujú lehátka, spacáky, pohádzané veci a všadeprítomné policajné hliadky. Samotný kemp ale nepraská vo švíkoch. Hneď na začiatku polehuje pri výdajni Červeného kríža a pri ambulancii pár desiatok ľudí. Väčšina lehátok je prázdna. V stanoch sú pripravené spacáky a karimatky, ale len pri niekoľkých z nich sú menšie skupinky.
"Teraz je to tu prázdne. Ale mali ste to vidieť včera. Tisíce ľudí," vykríkne na mňa Ahmed, ktorý medzi dvoma stanmi so svojou snúbenicou práve večeria. Hoci sám dostal len jedlo na prídel, nenechá sa odmietnuť a trvá na tom, že si od neho musím zobrať aspoň jablko. Doma v Sýrii bol šéfkuchár.
Keď si k nemu prisadnem, začne rozprávať, ako sa do tábora dostal. So svojou snúbenicou a jej bratom vyrazili najprv do Turecka. Tam ušla aj Ahmedova rodina, ktorá s ním ďalej do Európy nechcela. Na živobytie v Európe by nemali a oproti Sýrii je podľa nich situácia v Turecku bezpečná. Ahmed tak odišiel len so snúbenicou a jej bratom.
Na cestu na grécky ostrov Samos vyrazili z Turecka pred desiatimi dňami. Podľa Ahmeda to bolo to najhoršie, čo kedy zažil. "Na to nikdy nezabudnem. Bolo to peklo. Bolo nás na člne štrnásť, z toho štyri ženy a päť detí. Vyrážali sme o druhej v noci. Horor," popisuje, ako sa dostali cez more.
Prístup gréckych úradov si však nemôže vynachváliť a rovnaké ódy spieva aj na Macedónsko a Srbsko. "Až v Maďarsku sme narazili na stenu. Maďarsko by sa malo hanbiť. Nechali nás dva dni na ulici. Nič nám nepovedali. Až potom k nám prišiel srbský policajt a povedal nám, nech sa odoberieme a ideme do Chorvátska, že Maďarsko je ako Hitler a nikdy neotvorí. Tak sme sa dostali až sem," zakončuje rozprávanie.
Že by si nedokázal nájsť prácu, sa nebojí, so svojím povolaním a hovorovou angličtinou sa vraj uplatní všade. Teraz však na vzdialenú budúcnosť veľmi nemyslí, premýšľa zo dňa na deň. "Tu v tábore sme ešte len jeden deň a dúfam, že už dnes alebo zajtra vyrazíme na cestu," plánuje Ahmed.