Google, ktorý je na Slovensku najväčším poskytovateľom online reklamy, zaplatil u nás pred rokom na daniach 65-tisíc eur. Je to len jeden z príkladov, ako si obrie firmy snažia vďaka šikovnosti svojich účtovníkov čo najviac znížiť dane.
Celej Európe utekajú pomedzi prsty na daniach desiatky miliárd eur ročne. Dôležitý je pritom okrem iného aj pomer uniknutých daní. Platí totiž, že pomerne viac než vyspelé krajiny strácajú na daniach tie menej rozvinuté. Kým Európe napríklad uteká na daniach do daňových rajov 10 percent z daní, v Afrike to je takmer tretina, odhadol Gabriel Zucman z americkej univerzity v Berkeley.
Malí platia viac než veľkí
V mnohých krajinách pritom platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.
Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.
V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúka celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.
Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.
Chýbajúce dane
Ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z minuloročného odhadu OSN.
Mobilizácia domácich zdrojov je preto významnou zložkou nielen rozvojových debát. Jedným zo spôsobov ako na to, je aj väčšie slovo rozvojových krajín pri nastavovaní globálneho finančného systému. Ten je podľa mnohých predstaviteľov krajín globálneho Juhu nastavený v prospech veľkých hráčov.
Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.
“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010.
Firma Heritage Oil and Gas registrovaná na britskom ostrove Jersey sa vtedy súdila s Ugandou o daň 400 miliónov dolárov. Daňová povinnosť jej vznikla pri predaji ropnej koncesie v tejto východoafrickej krajine. Firma sa chcela dani vyhnúť, preto pár dní pred predajom zmenila daňový domicil z Bahám na Maurícius. Ten má na jednej strane nulovú daň na príjem z kapitálu a zároveň má Uganda s týmto ostrovom uzavretú dohodu o zamedzení dvojitého zdanenia.
Efektívna daň tak firme padla zo 400 miliónov dolárov na nulu. Uganda napokon spor vyhrala aj v Británii a peniaze sa k nej dostali.
Neférový medzinárodný daňový systém?
Na minuloročnej medzinárodnej konferencii OSN o financovaní rozvoja v etiópskej Addis Abebe požadovali rozvojové krajiny vznik medzivládneho orgánu OSN zaoberajúceho sa otázkami daní. Jeho vznik im mal zaistiť chýbajúcu právomoc v rozhodovacom procese pri nastavovaní medzinárodného daňového systému.
Návrh podaný skupinou G77 (voľná koalícia vyše 130 rozvojových krajín presadzujúca spoločné ekonomické záujmy jej členov) však neprešiel. Krajiny Severu vrátane Slovenska naň nepristúpili a G77 postavili pred iný návrh. Napokon tak vzniká na pôde OSN len expertný orgán bez reálnych právomocí a o reformách, ktoré majú platiť pre celý svet, rozhoduje skupina bohatých štátov.
Pod tými reformami si môžeme predstaviť program Base Erosion and Profit Shifting, ktorý v októbri 2015 prijala OECD. Pozostáva z viacerých krokov, ktoré by mali obmedziť možnosti únikov daní. Tie podľa “extrémne konzervatívneho” odhadu OECD dosahujú v globále 100 až 240 miliárd dolárov ročne.
Program by sa mal vysporiadať s dopadmi globalizácie finančníctva a obchodu, vďaka ktorým sa firmám v posledných troch dekádach výrazne rozšírili možnosti manévrovať pomedzi daňové pravidlá rôznych krajín a minimalizovať si tak dane. Svoj podiel k daňovému galimatiášu pritom pridal aj charakter digitálnej éry, kedy je ťažšie jasne určiť daňový domicil. Čo firmy náležite využívajú. Príkladom je práve aj prípad firmy Google z úvodu článku.
Kritici tvrdia, že program BEPS je jednak príliš mäkký a zároveň ho vinia zo zvýhodňovania bohatých krajín na úkor tých chudobnejších a menej vplyvných. Viaceré európske think-tanky a mimovládky sú k jeho realizácii skeptické.
Tove Maria Ryding, ktorá sa zaoberá daňovou spravodlivosťou vo think-tanku European Network on Dept and Development, sa pre The Guardian vyjadrila, že ide o tak komplikovanú reformu, že je pravdepodobné, že nevyjde. “Vznikne ešte väčšie Eldorádo pre právnikov a medzinárodné korporácie, ktoré chcú daňové pravidlá obísť,” dopĺňa.
Predstavitelia ďalších organizácií ako je Tax Justice Network, či Christian Aid sa pre ten istý portál vyjadrili, že veľká časť nových pravidiel zostala v rovine odporúčaní. Zároveň poukázali na fakt, že bohaté krajiny ako Spojené štáty či Veľká Británia sa postarali, aby možnosť rozhodovať o nastavení medzinárodného daňového systému zostala naďalej u nich.
Daňové úniky a rozvoj
Daňovými únikmi prichádzajú krajiny o zdroje použiteľné na vlastný rozvoj. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.
Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.
Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Na slovenskej úrovni by tomu mala zabrániť národná stratégia koherencie politík pre rozvoj, ktorú by mala tento rok prijať vláda. Téma je aj jednou z priorít Slovenska počas predsedníctva v Rade EÚ, kde ju má Slovensko prízvukovať spolu s OSN Agendou 2030 a Cieľmi udržateľného rozvoja.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
