Zhrození nad postupom kurdských síl v severnom Iraku po tom, ako už bolo jasné, že iracký režim sa rozpadáva, Turecko rýchlo začalo upevňovať kontakty na najvyššej úrovni so susednou Sýriou a Iránom, krajinami, ktoré tiež majú obavy z prípadného kurdského separatizmu.
Neočakávané zbližovanie sa Ankary s krajinami, ktoré Washington obviňuje z podpory terorizmu, môže ešte viac zaťažiť americko-turecké vzťahy, už aj tak poškodené odmietnutím Ankary umožniť Američanom útok na Irak zo svojho územia. K tomu treba pripočítať hrozbu Turecka, že vyšle do Iraku vlastné vojská. Podľa niektorých západných diplomatov cesta ministra zahraničných vecí Iránu Kamala Charrázího do Ankary minulý týždeň a plánovaná návšteva Sýrie tureckého ministra zahraničných vecí Abdullaha Güla tento víkend sú jednoznačným dôkazom postupného prikláňania sa tureckej zahraničnej politiky k moslimským krajinám. Turecko však tento údajný trend odmieta a poukazuje na plánovanú cestu izraelského ministra zahraničných vecí Silvana Šaloma do Ankary, ktorá je dôkazom, že turecká zahraničná politika ostáva naďalej prozápadná.
Turecko, jediného moslimského člena NATO, Američanmi často dávajú za vzor ako modelovú sekulárnu demokraciu v nepokojnom regióne Blízkeho východu. No po tom, ako sa v novembri dostala k moci proislamská Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), začala hľadať možnosti, ako doplniť úzke vzťahy Turecka s USA, Európou a Izraelom aj o nové vzťahy s moslimskými susedmi.
V súčasnosti Turecko, Sýriu a Irán nespája ani tak náboženstvo, ako veľké obavy z úspechov Kurdov v bojoch v Iraku. Všetky tri krajiny sa obávajú, že aj ich kurdské menšiny môžu povstať, ak by irackí Kurdi, podporení víťazstvom proti režimu, vyhlásili nezávislosť. Tieto obavy sa znásobili v stredu, keď kurdské polovojenské oddiely, podporované americkou armádou, obsadili vrchy využívané irackými jednotkami na obranu severoirackého mesta Mosul. Turci pohrozili vyslaním tisícov vojakov do severného Iraku, ak Kurdi obsadia Mosul alebo Kirkúk, ktorých bohaté ropné rezervy zaručujú ekonomický základ pre prípadný budúci kurdský štát. Ubezpečovaniam Američanov, že Kurdom neumožnia postup na juh, málokto v Turecku verí, práve tak ako kurdským protestom, že určite nemajú záujem o rozbitie Iraku.
Celé desaťročia bolo Turecko so Sýriou a Iránom "na vojnovej nohe". Ankara dlho obviňovala oba štáty, že chránia povstalcov z Kurdskej strany pracujúcich, ktorá už 15 rokov bojuje v Turecku za samostatný Kurdistan. V roku 1998 vyslalo Turecko tisíce vojakov na hranicu so Sýriou, požadujúc vydanie kurdského lídra Abdulláha Öcalana. Sýria ho nakoniec donútila opustiť svoje územie. Odvtedy sa vzťahy výrazne zlepšili, k čomu čiastočne prispel aj fakt, že Sýria prehodnotila svoj postoj k historickej Osmanskej ríši, ktorá kontrolovala Balkán a Blízky východ 400 rokov až do roku 1923. Dnes Sýria hostí delegáciu tureckých ministrov a podnikateľov, ktorí hľadajú nové trhy v arabskom svete.
Aj vzťahy s Iránom sa po nástupe islamskej strany v Turecku podstatne zlepšili. Napriek tomuto otepleniu však tureckí analytici neveria, že dôjde k vytvoreniu akejsi aliancie moslimských štátov na Blízkom východe. "AKP o tom síce môže snívať, k tomu však len ťažko dôjde," tvrdí analytik Fárúk Demir. Napriek všetkým snahám sa niečo ako Pax Islamica podľa neho nikdy nepodarí vytvoriť. (hn/da)