Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
08.09.2016, 00:00

Bohatí unikajú do daňových rajov, no zároveň sa tvária ako filantropi. To je problém

Kým bohatí neplatia férové množstvo daní, prispievajú svojím bohatstvom iba na veľmi úzko zameranú oblasť, hovorí Stana Buchowska, Slovenka pracujúca vo vplyvnej medzinárodnej organizácii Oxfam zaoberajúcej sa aj nerovnosťami medzi bohatými a chudobnými.

Pred časom vyšla správa Oxfamu o prehlbujúcej sa globálnej nerovnosti, 62 najbohatších ľudí planéty podľa nej vlastní toľko, koľko chudobnejšia polovica ľudstva, pričom tento trend pokračuje. Čím to je?

Je za tým niekoľko dôvodov. Jedným z nich je, že je to všeobecne akceptované. Ani verejnosť ani politici nevnímajú ako problém to, že na jednej strane máme pár najbohatších a na druhej strane zvyšok sveta. No okrem toho máme nedostatočné zákony. Napríklad daňové raje. Nájdete ich všade, napriek tomu sú prakticky tabu a sú nedotknuteľné. Politici aj občianska spoločnosť vedia, že to nie je fér. A tak množstvo bohatých naďalej uniká do daňových rajov a zhodnocuje svoje bohatstvá ešte rýchlejšie, ako za normálnych okolností.

Mnohí z nich však vracajú peniaze späť do systému. Nielen tým, že zamestnajú viac ľudí, ale napríklad aj tým, že dávajú stámilióny eur na charitu.

Áno, unikajú pred platením daní a zároveň sa prezentujú ako filantropi. A myslíme si, že to je skvelé, prispievajú vo veľkom, dobrovoľne, na verejné dobro a vzbudzuje to voči nim obdiv. Lenže, kým neplatia férové množstvo daní, prispievajú svojím bohatstvom iba na veľmi úzko zameranú oblasť, iba na to, čo oni sami považujú za dôležité podporovať a rozvíjať. Takže to nemá nič s udržateľným rozvojom, nepokrýva to všeobecný spoločensko-ekonomický rozvoj, ktorý by bol potrebný. Jeden filantrop môže považovať za dôležité podporiť vzdelanie detí, to je skvelé, lenže si už popritom neuvedomuje, že by bolo potrebné rovnako podporiť zdravotnú, či sociálnu starostlivosť, alebo iné oblasti. Takže problémom tejto filantropickej aktivity, alebo charity je, že peniaze, s ktorými sa tu operuje, nie sú distribuované rovnomerne kam treba a taktiež, že keby sa porovnalo, koľko financií bolo venovaných na charitu v porovnaní s tým, koľko by tvorili férové dane, peniaze z daní by pravdepodobne pokryli omnoho viac ako filantropická práca.

Akým spôsobom vplýva prehlbujúca sa nerovnosť medzi bohatými a chudobnými na spoločnosť ako celok?

Nerovnosti sú príčinou aj dôsledkom. Napríklad korupcia. Je to veľmi negatívny spoločenský fenomén, pre mňa je to niečo ako korózia spoločnosti. Spoločensky to znamená, že verejnosť má silný pocit nespravodlivosti, ktorý môže ovplyvniť všeobecné myslenie, postoj verejnej mienky. To môže viesť následne k nepokojom, protestom. Môže to ublížiť rovnováhe v spoločnosti, keď verejnosť cíti, že to, čo sa deje, nie je fér. To môže mať následný vplyv na motiváciu a ochotu občianskej spoločnosti snažiť sa o dosiahnutie zmeny – v určitom bode ich to môže rozčarovať, dať im pocit, že bojovať nemá zmysel.

Slovensko je spolu s okolitými krajinami jednou z najrovnostárskejších krajín na planéte. Je to bývalým režimom alebo siaha príčina hlbšie do minulosti?

Je to aj jedno aj druhé. Závisí od toho, či hovoríme o histórii v 19. storočí, alebo medzi svetovými vojnami, alebo po druhej svetovej vojne. A tento vývoj, spoločenská stratifikácia, v tejto oblasti, Česka alebo Slovenska, nie je tak viditeľná ako napríklad v Poľsku, aj preto, že nemáte tak vysoký podiel “aristokracie”, alebo bohatej buržoázie v spoločnosti. V Poľsku som začala žiť pred vyše tridsiatimi rokmi a vtedy spoločenská stratifikácia pre mňa, ako niekoho, kto tam prišiel prýkrát, bola veľmi viditeľná. Chudoba nebola pozorovateľná len fyzicky, navonok, ale rovnako aj v stave mysle, vo vzdelaní, vo vnímaní sveta. Hlavne vo východnom Poľsku boli tak veľmi izolované a zanedbané oblasti, aké by ste vo vtedajšom Československu nenašli. Na Slovensku taktiež nebola veľmi silná miestna aristokracia. Bolo tu meštianstvo, ale aristokrati pochádzali hlavne z Rakúska, či to boli Maďari, malé množstvo významných rodov s dlhým rodokmeňom a tí mali vplyv, ale dali by sa spočítať na prstoch rúk. A podobný rozvoj vidno aj na dedinách, aj v menších mestách – rozdiely medzi bohatými a chudobnými neboli tak výrazné. Niektorí boli chudobnejší, iní bohatší, ale tá priepasť nebola vôbec výrazná.

Vráťme sa ešte k správe z Oxfamu, ktorú sme spomínali na začiatku. Keď si ju rozmeníme na drobné, môžeme povedať, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú, alebo bohatneme všetci, len niektorí rýchlejšie?

Aj jedno aj druhé, ide o to, kde a ako. Chudobní môžu bohatnúť, lenže pomaly a v tých proporciách, v ktorých existujú. Môžem povedať, že keď každý rok získam o tisíc eur viac, tak relatívne bohatnem. Ale čo je to v absolútnych hodnotách? Jednou časťou problému medzi bohatými a chudobnými je, hoci to označenie znie veľmi radikálne, proces neokolonializmu. Bohaté krajiny, hlavne “stará Európa”, sa často vracajú do svojich bývalých kolónií. Majú množstvo dôvodov sa tam vrátiť a robiť biznis. Jednak stále poznajú dané prostredie, majú know-how ako tam obchodovať. Podobne bývalé kolónie stále pociťujú väzby s pôvodnými kolonizátormi. Lenže potom tu máte korporácie, ktoré tam idú a vyjednávajú na základe svojich investícii dohody, daňové úľavy na dlhé roky a podobne. Takže bývalí kolonizátori, ktorí sa stávajú “neokolonizátormi” zrazu opäť profitujú na svojich pôvodných kolóniách, pretože tieto krajiny sú menej rozvinuté a majú tendenciu pristupovať k menej výhodným podmienkam. A aký je rozdiel medzi ťažkými, nepriaznivými podmienkami a krutými podmienkami a otrockými podmienkami, keď hovoríme o pracovnej sile? Je to veľmi tenká línia, ktorá sa nedá ihneď identifikovať. V tom, ako sa tieto procesy prejavujú, by som to nazvala “soft neo-colonialism”. Ale ešte stále existuje.

Minulý rok sa konala konferencia o financovaní rozvoja v etiópskej Addis Abbebe. Mnohé rozvojové krajiny žiadali zastavenie ilegálnych daňových tokov. Radšej chceli menej peňazí z rozvojovej spolupráce, len aby sme im neuberali na daniach. Môže toto novonadobúdané sebavedomie do istej miery potlačiť spomínaný neokolonializmus?

Neviem, či je to zatiaľ také citeľné, ale teoreticky by malo. Zo strany obhajoby a lobingu je to všetko určite prínosné, no na druhej strane je tu aj tvrdá realita. Zmeny si vyžadujú naozaj dlhý a komplikovaný proces, nedá sa to dosiahnuť naraz. Rozhodne je to však pozitívny krok.

Čo robí Stanislava Buchowska

Zdroj: Peter Ivanič
Poradkyňa pre Migračnú alianciu v strednej a východnej Európe v Oxfam International, v minulosti pôsobila okrem iného ako výskumníčka na Varšavskej univerzity. Hlavným cieľom Buchowskej práce v Oxfame je prostredníctvom advokovania a kampaní vybudovať alianciu občianskej spoločnosti a miestnych predstaviteľov, ktorá by mala dosah na tých, ktorí formulujú zákony a rozhodnutia ohľadom súčasne migračnej a utečeneckej politiky nielen vo všetkých krajín V4, ale v konečnom dôsledku aj na úrovni Európskej únie.

Čo robí Oxfam

Zoskupenie 18 neziskových organizácií, ktorých hlavným cieľom je boj proti chudobe a nerovnostiam vo svete. Oxfam vznikol v roku 1942 a dnes pôsobí vo viac než 90 krajinách sveta. Ide o jednu z najrenomovanejších organizácií zameraných na rozvoj a potláčanie chudoby.

Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
globalne_loga

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.