Mnohí obyvatelia Slovenska sa ocitajú v situácii, v ktorej by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môže pýtať, či máme posielať časť štátneho rozpočtu do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.
Väčšina našincov by tak súhlasila s tvrdením, že by sme sa mali zamerať v prvom rade na svojich občanov. No faktom je, že presne to robíme. Až 99,9 percenta sumy nášho hrubého domáceho produktu totiž putuje na Slovensko. Na naše zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie či obranu.
“Otázkou teda je, či by tých niekoľko desatín, alebo hoci aj celé percento, pomohlo vyriešiť tunajšie problémy,” hovorí Dagmar Mekiňová z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií. “Skôr nie,” myslí si.
Prečo? Cath Taylor v blogu na stránke austrálskej organizácie Uniting World na príklade Austrálie vysvetľuje, no to isté platí aj pre Slovensko, že napríklad prípady medzigeneračnej chudoby či bezdomovectva, sú veľmi komplexné problémy, ktoré nedokážeme vyriešiť len peniazmi. A ak sme to nedokázali s použitím 99 percent, nie je pravdepodobné, že by sa nám to podarilo len vďaka využitiu celého rozpočtu. A podobne tak to platí aj na problémy zdravotníctva či školstva.
Zároveň platí, že za dané peniaze - hoci aj za to jedno percento - sa dá v mnohých krajinách urobiť nepomerne viac. Problémy, ktoré nám zostali u nás v rozvinutej krajine - povedzme v zdravotníctve - sú tie, ktorých riešenie je pomerne drahé. Výrazne drahšie než riešenia mnohých problémov v chudobnejších krajinách.
Ilustruje to naša legislatíva, ktorá považuje maximálnu sumu 26,5-tisíca eur (35-násobok priemerne mzdy) vynaloženú na pridanie jedného roka života jedného človeka na Slovensku, za nákladovo efektívnu. Pridať rok života u nás je tak nepomerne drahšie ako v krajinách s nižším štandardom. Práve vďaka tomu môžu naše pomerne malé príspevky urobiť relatívne väčšiu zmenu.
Jeffrey Sachs, odborník na udržateľný rozvoj z Kolumbijskej univerzity v New Yorku a niekdajší poradca bývalého generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna napríklad ukázal na príklade sietí proti malárii, že ľudský život dokáže pred maláriu zachrániť investícia 200 dolárov. Počítal pritom so skutočnosťou, že nie každá sieť skutočne pomôže - ani bez nej by predsa maláriu nedostalo každé dieťa, či to, že sa sieť časom opotrebuje.
A ak k tomu hoci aj pripočítame ďalšie desiatky či stovky dolárov na distribúciu, administratívu či zaúčanie, stále ide o neporovnateľne nižšie sumy, ktoré sú potrebné na záchranu života. A podobný vzorec sa dá podľa štúdie používať aj pri iných odvetviach rozvojovej spolupráce. Napríklad školstve či ochrane životného prostredia.
V neposlednom rade pritom platí, že zdroje, ktoré potláčajú chudobu, klimatickú zmenu, zlepšujú vzdelanosť a prispievajú k riešeniu ďalších rozvojových problémov v zahraničí, prispievajú aj k stabilite v oblasti. “Vďaka tomu nie sú tamojší obyvatelia nútení uvažovať o rôznych exit stratégiách,” uzatvára Mekiňová.
