Napísať po Osvienčime báseň v nemčine je barbarstvo, vyhlásil po udalostiach druhej svetovej vojny nemecký filozof Adorno. Nemecký jazyk ostal érou Adolfa Hitlera hlboko stigmatizovaný aj po jeho dobrovoľnej smrti.
Nemci svoju rodnú reč vnímali tak, že ju nacisti pošpinili a zneužili. V Bratislave, a iných kedysi viacjazyčných mestách, preto nemčina zo dňa na deň zmizla z ulíc a nahrádzala ju iná, menej kontroverzná reč.
Podobný úkaz začíname dnes badať aj na území vojnou zmietanej Ukrajiny. Ruština sa po invázii Moskvy stala pre mnohých obyvateľov napadnutého štátu tŕňom v oku, a nezačala byť obmedzovaná len v tamojších rádiách či na verejnosti.
Kopia sa aj príbehy o tom, ako mnohí z Ukrajincov, ktorí predtým používali najmä ruštinu, začínajú prechádzať čisto na ukrajinský jazyk.
Bola to pritom práve „ochrana“ tejto skupiny ukrajinského obyvateľstva, ktorou ruský prezident Vladimir Putin dôvodil začiatok invázie.
Na tento fenomén sme sa bližšie pozreli s vedúcou Katedry rusistiky a východoeurópskych štúdií Univerzity Komenského Janou Cingerovou. A tiež so štyrmi Ukrajinkami, pre ktoré bola ruština dlhé roky jazykom číslo jeden. Ako sa zmenil postoj týchto žien z Odesy, Kramatorska, Mukačeva a Mykolajiva po začiatku vojny?
Prečo sa na Ukrajine hovorí po rusky?
Jediným oficiálnym jazykom Ukrajiny je ukrajinčina. Napriek tomu je dlhé roky obyčajom dorozumievať sa na jej území hneď dvoma rečami – ukrajinčinou a ruštinou. Nejde pritom o jazyky, ktoré by si boli úplne podobné.
Ukrajinčina ako taká je príbuznejšia slovenčine – zdieľa s ňou až 66 percent slovnej zásoby. Napriek tomu jej bežný Slovák bez tlmočníka obvykle ťažšie porozumie. S ruštinou, druhým najrozšírenejším jazykom vo vlasti, má spoločných slov ešte menej – 62 percent.
Na to, aby si teda ľudia rozumeli, musia poznať oba jazyky. Pre Ukrajincov, ktorí sú ruštine vystavovaní od ranného detstva, to nebýva problémom. Ako funguje medziľudská komunikácia na Ukrajine možno preto ilustrovať na príklade vzájomného dorozumievania sa Čechov a Slovákov.
Generácie, ktoré sa narodili pred rozdelením spoločnej republiky, nemajú problém si vzájomne rozumieť. Pri najmladšej generácii, najmä v Česku, je však badať, že narážajú na rozdiely, ktoré slovenčina a čeština, samozrejme, majú.
Ak to preklopíme na skúsenosti našich východných susedov, tak vo všeobecnosti je ruština najviac rozšírená na juhu a na východe Ukrajiny. Ako vysvetľuje Nina Cingerová, dôvod, prečo to tak je, má korene v histórii.
Časti súčasnej Ukrajiny kedysi patrili k rôznym štátnym útvarom – okrem cárskeho Ruska to bola Litva, Poľsko, Osmanská ríša aj habsburská monarchia, čo so sebou nieslo rôzne migračné vplyvy, ale aj rôznu jazykovú politiku.
„Čím dlhšie boli jednotlivé oblasti súčasťou Ruska, tým dlhšie boli vystavené rusifikačnému tlaku a migrácii,“ vysvetľuje. „Svoju úlohu v týchto procesoch zohrával aj faktor urbanizácie a industrializácie, ako aj demografických katastrof, ktoré viedli k zmenám v národnostnom zložení obyvateľstva.“
Medzi takéto demografické katastrofy možno zaradiť napríklad Holodomor (1932 – 1933) za vlády Josifa Stalina, ktorému padlo za obeť do päť miliónov Ukrajincov. Vyľudnené oblasti bolo treba opäť zasídliť, čo sa dosiahlo aj presídlením ruského obyvateľstva do týchto končín.
Zakazovaný jazyk
Rusifikičná politika sa dlhodobo prejavovala v mnohých podobách. Napríklad v období cárskeho Ruska bola jej cielenejšia podoba obzvlášť citeľná v 19. storočí, keď sa začalo prebúdzať národné povedomie nielen určitých vrstiev Rusov, ale aj neruských etník impéria, predovšetkým Poliakov.
V tomto období bola fixovaná aj v rade dokumentov. Príkladom je trebárs obežník cárskeho ministra vnútra Piotra Valujeva z roku 1863, ktorý zakazoval vydávanie kníh v ukrajinčine. Minister pritom tvrdil, že podľa neho „žiaden maloruský jazyk neexistuje a v podstate ide o ruský jazyk, ktorý bol „pokazený pod vplyvom Poľska“.
„Len na okraj poznamenám, že rétorika o,veľkom ruskom národe‘, do ktorého patria okrem Rusov aj Ukrajinci a Bielorusi, a ktorý treba ochraňovať pred zlými vplyvmi, v tomto pripomína rétoriku súčasného režimu,“ dodáva Cingerová.
O trinásť rokov neskôr bol vydaný Emský dekrét, ktorý si na ukrajinčinu „ešte viac posvietil“ a jej zákaz v knižnej podobe sa rozšíril ešte ďalej – na zákaz dovážania takýchto kníh bez špeciálneho povolenia, na zákaz vyučovania v ukrajinčine, a dokonca aj na zákaz koncertných a divadelných predstavení, ktoré by boli vedené v ukrajinskom jazyku.
Iná, podstatne priaznivejšia situácia, panovala v oblastiach na západe dnešnej Ukrajiny (najmä v oblasti historickej Haliče), ktoré boli súčasťou habsburskej monarchie. Kultúrny život ukrajinskej inteligencie tam mal lepšie podmienky pre rozvoj.
V rámci Sovietskeho zväzu bola mimo jeho ranej éry ruština jedným z jednotiacich prvkov mnohonárodného štátu. A aj preto po jeho rozpade a osamostatnení jeho niekdajších republík zostala pre mnohých bežne používaným jazykom.
Zlom nastal 24. februára. Po útoku Ruska na územie Ukrajiny a rétorike, ktorá ho sprevádzala, sa mnohí Ukrajinci začali primkýnať k svojmu národnému jazyku. Príbehy a skúsenosti štyroch žien naznačujú dôvody.
Olexandra (Mukačevo): Po rusky odpovedám len otcovi
Tak ako mnoho Ukrajincov, 24-ročná Olexandra pochádza z bilingválnej rodiny – jej mama je ukrajinsky hovoriaca učiteľka a otec po rusky hovoriaci rodák z Charkova. Ona sama preskakovala medzi oboma jazykmi bez väčšieho premýšľania.
„Siahala som po ruských knihách, filmoch a pesničkách. Keď som žila v Kyjeve, hovorila som zase zväčša po rusky, hoci 90 percent mojich priateľov hovorilo po ukrajinsky,“ opisuje svoju každodennosť pred inváziou.
Prvé zrnká pochybností o ruskom jazyku do nej vložil kamarát z Ivano-Frankivska: „Vždy mi hovoril, že by sme mali z nášho prostredia vykoreniť všetko ruské. Až po začiatku invázie som pochopila, čo tým myslel. Prečo by sme mali používať cudziu reč, ba čo horšie, reč nepriateľa, ak máme svoju vlastnú?“ vyslovuje úvahu, ktorá ju doviedla k tomu, že prestala používať ruštinu.
Podľa vlastných slov v nej používanie ruštiny dnes vzbudzuje pocity, že zrádza svoje zásady. „Ak sa ma dnes ľudia niečo spýtajú v ruštine, ja im už po rusky neodpovedám. Myslím si, že dnes je obzvlášť dôležité rozvíjať náš jazyk, milovať ho a používať ho na dennej báze. Veď je prinajmenšom zvláštne, ak používate jazyk štátu, ktorý vraždí vašich ľudí.“
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 45% na dočítanie.
Zostáva vám 45% na dočítanie.