V 90. rokoch, keď si vo vrcholných časoch Borisa Jeľcina viacerí mysleli, že Rusko nastupuje cestu demokracie, vydal ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč novelu Moskoviáda.
Vykreslil v nej Moskvu a rodiaci sa postsovietsky priestor ako desivé miesto plné hnusu, chľastu, blúznenia, a predovšetkým pretrvávajúcich imperialistických tendencií.
V kontexte dnešnej doby pôsobí jeho dielo ako proroctvo. „Bohužiaľ je dodnes stále témou,“ hovorí sám Andruchovyč, ktorý sa do pražského Divadla X10 prišiel pozrieť na tunajšiu adaptáciu Moskoviády v réžii Dušana D. Parízka.
Moskoviádu ste napísali v roku 1993...
Nie, bolo to už v roku 1992, konkrétne v čase, keď som sa zdržiaval v Bavorsku na štipendiu. Začal som písať vo februári a dokončil ju v apríli. Bola to moja prvá umelecká rezidencia v zahraničí, prvá návšteva západnej Európy. Ten pobyt trval iba tri mesiace, takže som musel písať rýchlo.
Každopádne to bolo v čase, keď viacerí dúfali v demokratizáciu postsovietskeho priestoru. Vy ste však písali o nekončiacom imperializme Ruska. Kde ste na túto tému prišli?
Mal som veľmi silný pocit, že táto nová demokracia postsovietskeho sveta je veľmi krehká a stále v ohrození. Počúval som vtedy často Slobodnú Európu, kde boli práve v týchto nádejach veľmi opatrní. Vtedy panovala napätá atmosféra. Veštila, že imperialistické sily môžu vrátiť úder. Spojenie medzi komunistami a imperialistami bolo veľmi citeľné. Takže som vychádzal z rád...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.