Európa by chtiac - nechtiac mala akceptovať možnosť, že Spojené štáty radikálne priškrtia dlhé roky automaticky poskytovanú vojenskú pomoc. Čo bude nasledovať? Európski lídri musia radikálne zmeniť prístup k armádnym výdavkom.
Kľúčová je spolupráca čo najväčšieho počtu krajín a zjednotenie kvality jednotlivých armád. Tie podľa expertov trápia výrazné výkyvy vo výkonnosti aj pripravenosti na vojnu.
Rozvod s USA
Ak niekto pochyboval o vážnosti radikálnej kritickej neústupnosti Trumpovej administratívy vo vzťahu k veľkej obrannej politike Európy, americký minister obrany Pete Hegseth ho vyviedol z omylu. „Neberte prítomnosť našich vojakov ako samozrejmosť, nemusí to byť vec, ktorá je navždy,“ vyhlásil v Bruseli.
J. D. Vance bol o pár dní neskôr ešte tvrdší a predseda Mníchovskej bezpečnostnej konferencie Christoph Heusgen skončil v slzách.
„Takto že vyzerá silná Európa?“ ponúkala sa otázka. „Hegsethove slová sú vskutku nepríjemné. Pokiaľ však donúti Európu konať a začať spolupracovať, môže to byť veľmi dobre mierený kopanec presne do tých miest, kde sme to potrebovali,“ myslí si analytik Jack Watling z londýnskeho think-tanku Royal United Services Institute (RUSI). Na prvý pohľad bohatá Európa si nielen podľa neho musí priznať, že v armádnych otázkach trpí až šokujúcimi nedostatkami.
S nimi logicky prichádza závislosť na pomoci tretej strany. Čo teda musia európski lídri urobiť, aby stále hroziaci rozvod s Washingtonom ustáli? Nie je toho málo.
Vojenská autonómia
Rast výdavkov na obranu je iba začiatkom. Zároveň musí vzniknúť nový finančný mechanizmus...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.