Dohoda podpísaná na jar tohto roku v Taliansku predstaviteľmi juholíbyjských kmeňov by mohla byť tou poslednou tehličkou v pomyselnom múre, ktorý oddelí Afričanov od Európy. "Uzavrieť južnú líbyjskú hranicu znamená zapečatiť južnú hranicu Európy," vyhlásil na margo dohody taliansky minister zahraničných vecí Marco Minniti.
Táto v utajení dojednaná dohoda medzi predstaviteľmi etnických skupín Toubov a Awlad Sulaiman a ďalších tamojších etnických skupín je požehnaním pre európskych politikov vystavených tlaku verejnosti, ktorá si želá zastaviť príchod ďalších migrantov a utečencov z Afriky. Minniti fungovanie dohody vysvetlil pre talianske noviny La Stampa:
“Líbyjskí pohraničiari budú pôsobiť pozdĺž celej 5000 kilometrov dlhej juholíbyjskej hranice. A na severe zas bude líbyjská námorná stráž, vyškolená talianskymi odborníkmi a podporená desiatimi darovanými motorovými člnmi, operovať v boji proti pašerákom ľudí na mori.”
Líbyjská dohoda s tamojšími kmeňmi by sa tak mala stať poslednou časťou bariéry, ktorá by mala chrániť mäkký podbrušok Európy - Stredomorie. Vznikajúcu bariéru síce nemôžeme porovnávať s pevným múrom, ktorého výstavbu presadzuje Donald Trump medzi Spojenými štátmi a Mexikom, no narozdiel od neho už takmer stojí.
Pozn. HN Globálne - Tuarégovia ovládajú predovšetkým juhovýchod územia krajiny hraničiaci s Alžírskom, kmeň Toubov zas juhovýchod hraničiaci so Sudánom a Čadom. Ďalším kmeňom, ktorý je súčasťou dohody, je arabský kmeň Awlad Sulejman. Celkovo Taliani podľa tamojších médií jednali spoločne s viac než 60 kmeňovými predstaviteľmi. Tieto kmene medzi sebou viac či menej aktívne bojujú od pádu režimu Muammara Kaddáfího, dohoda dojednaná v Taliansku by medzi nimi mala zaistiť pokoj zbraní. To by následne malo uľahčiť kontrolu ilegálneho obchodu vrátane obchodu s ľuďmi. Kritici namietajú, že obídenie centrálnej vlády uznanej OSN môže prispieť k zlyhaniu dohody.
Uzavreté cesty
Trasy využívané Afričanmi pri ich cestách do Európy sa rýchlo uzatvárajú. Dnes už je napríklad prakticky nemožné využiť morskú trasu zo západnej Afriky cez Kanárske ostrovy. Podľa štatistík Frontexu, európskej pohraničnej agentúry, touto cestou prešlo medzi júlom a septembrom 2016, teda počas hlavnej sezóny, len 144 migrantov. O čosi viac bola využívaná trasa severným pobrežím Maroka, kde sa migranti snažia dostať z tejto severoafrickej krajiny do španielskych enkláv Ceuta a Melilla na africkom území. No aj tých bolo len čosi pod tromi tisíckami.
Trasa, ktorá viedla cez Sinaj a Izrael je už takisto uzavretá. Mnohých Eritrejčanov a Sudáncov, ktorí ju predtým využívali, mohlo už predtým odrádzať kruté zaobchádzanie tamojších mafiánskych beduínskych skupín - medzi ich praktiky patrila napríklad možnosť vykúpiť sa z mučenia či znásilnenia - no úplne sa táto cesta uzavrela, až keď tam Izrael v roku 2013 postavil prakticky neprestupný plot a znemožnil nim dostať sa ďalej na Sinaj.
Pre mnohých migrantov tak poslednou nádejou zostali Líbya a Egypt. Obe tieto krajiny je však takisto čoraz ťažšie prekonať. Príbehy o brutálnom zabíjaní či zotročovaní Afričanov prechádzajúcich územím Líbye pritom urobili z Egypta na prvý pohľad atraktívnejšiu voľbu.
Zároveň platí, že mnohí z tých, ktorí týmito trasami prechádzajú, sú etiópski a eritrejskí kresťania. Tí môžu byť počas svojej cesty vystavení tým najhorším praktikám zo strany tzv. Islamského štátu. Aj z tohto pohľadu je Egypt racionálnejšou voľbou.
Avšak ani ten nie je pre migrantov ideálnou trasou. Podľa Frontexu sa mnohí utečenci zo strachu pred vrátením do krajiny pôvodu vyhýbajú úradom. A tie v Egypte narozdiel od úradov v Líbyi pracujú efektívnejšie, takže je ťažšie sa im vyhnúť. Výsledkom je, že migrantom nakoniec aj tak zostáva na výber len Líbya - a to aj napriek jej brutálnej realite - čoby jedna z mála ešte stále schodných možností ako dosiahnuť brehy Európy.
Táto skutočnosť robí zo zablokovania líbyjskej cesty rozhodujúci prvok pre úspech celkovej európskej stratégie. Slovami Európskej komisie je “Líbya kľúčová kvôli svojej pozícii hlavného bodu, odkiaľ odchádzajú migranti v strednej časti Stredomoria.”
Práve preto je v Taliansku uzavretá dohoda taká dôležitá. Ak chce Európa uzavrieť juholíbyjskú hranicu, je podľa agentúry Frontex spolupráca s tamojšími kmeňmi nevyhnutná. Ide o kmene Tuarégov a Toubov, ktoré vďaka tomu, že ich klany žijú na oboch stranách hranice, dominujú miestnemu pašeráckemu biznisu.
Otázna spolupráca
Dohoda, ktorú uzavreli Taliani, je veľmi blízka tej, ktorú Európska únia dosiahla na samite s africkými lídrami koncom roku 2015.
Obe strany sa vtedy zaviazali zastaviť pohyb utečencov a migrantov. Európa za to africkým vládam ponúkla školenia nových metód vyšetrovania pre ich “bezpečnostné sily a súdne orgány” a tiež “asistenciu pri zakladaní špecializovaných policajných jednotiek bojujúcim proti obchodu s ľuďmi a pašeráctvu”. Európske policajné zložky Europolu a agentúry Frontex by tiež mali asistovať tajným službám afrických krajín v boji proti falšovaniu dokumentov.
To si však vyžaduje spoluprácu s diktátorskými režimami. Napríklad so Sudánom, ktorého vládca Umar al-Bašír je hľadaný medzinárodným trestným tribunálom za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. No dnes je už al-Bašír aj napriek jeho zlej povesti považovaný za priateľa Západu. Veď jedným z posledných rozhodnutí Baracka Obamu v roli prezidenta USA bolo zrušenie sankcií voči Sudánu.
Je zjavné, že Európa je odhodlaná urobiť všetko pre to, aby znížila a napokon aj zastavila exodus z Afriky. Zároveň však treba zdôrazniť, že "múr", ktorý medzi Afrikou a Európou stavia EÚ, nie je jedinou bariérou, ktorej musia Afričania čeliť.
Podľa správy Frontexu dnes mnohé africké krajiny už majú alebo plánujú postaviť vlastné ploty. Patrí k ním múr v Maroku (či v tomto prípade skôr násyp), ktorý ho oddeľuje od Alžírska, či ploty pozdĺž hraníc medzi Nigerom a Nigériou, Tuniskom a Líbyou či plánovaný plot medzi Keňou a Somálskom. Migranti a utečenci tak dnes na svojej ceste do Európy čelia čoraz väčším prekážkam.
Autor pôsobí na Londýnskej univerzite, špecializuje sa na Afriku. Je členom Kráľovskej africkej spoločnosti, najväčšej britskej akademickej inštitúcie tohto zamerania.
Zdroj: The Conversation, preložil Tomáš Horváth, PMVRO
Preklad vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
