Mnohí ich považujú za radikálov, ktorí sa snažia svetu nanútiť americké hodnoty a ich spôsob myslenia, hoci aj násilnou cestou. Aj v samotných Spojených štátoch ich kritici nazývajú jastrabmi, staviteľmi či strážcami impéria. Málokto však vie odkiaľ sa vzali, aká je ich ideologická základňa a čo v skutočnosti chcú dosiahnuť.
Niektorí odborníci stotožňujú liberálne, resp. neoliberálne hnutie práve s neokonzervatívcami. "Neokonzervatívec je liberál zaskočený realitou, zatiaľ čo neoliberál je liberál, ktorého síce tiež zaskočila realita, ale nevyvodil z toho dôsledky," tvrdí so zveličením jeden z prvých moderných neokonzervatívcov Irving Kristol. Do istej miery sa dá s tvrdením, že neoliberáli sú vlastne politickí neokonzervatívci, ktorí si to nechcú priznať, súhlasiť. Základný rozdiel je v tom, že pojmy sa používajú v inej oblasti - neoliberáli v ekonómii, zatiaľ čo neokonzervatívci z hľadiska ideologicko-politického. Neokonzervatívci aj neoliberáli totiž presadzujú Friedmanov monetaristický prístup v hospodárskej politike, ktorý kritizuje zásahy štátu do ekonomiky. A v podobnom duchu sa nesú aj filozofické hodnoty - dokazuje to tiež fakt, že Milton Friedman označil vojnu v Iraku za "rozhodne spravodlivú", načúval mu aj Pinochetov režim v Čile a slúžil ako poradca prezidenta Ronalda Reagana. Ten sa, mimochodom, považuje za prvého politického vodcu súčasného neokonzervatívneho hnutia, ktoré sa začalo formovať v 60. a 70. rokoch. Na druhej strane niektorí neoliberáli, ktorí si konzervatívnu nálepku strhávajú, tvrdia, že preventívnu vojnu podporujú iba ako poslednú možnosť, zatiaľ čo neoconi by svet najradšej premenili na bojisko.
Paradoxne predchodcom súčasného hnutia bola skupinka židovských intelektuálov s liberálnymi hodnotami, ktorí sa však začali dištancovať od amerických "sociálnych excesov" a neochoty rozšíriť rozpočet na obranu. Mnohí z nich pracovali v 70. rokoch v tíme demokratického senátora Henryho "Scoopa" Jacksona, zarytého antikomunistu. O desať rokov sa už väčšina týchto neoconov profilovala ako republikáni - prívrženci tiež bývalého demokrata, no zároveň jedného z najvýznamnejších republikánskych prezidentov v histórii. Stali sa skupinou tých voličov Republikánskej strany, ktorých politológovia dodnes označujú ako Reaganovi demokrati. Základom ich zahraničnej politiky bolo zabrániť šíreniu sovietskeho typu komunizmu (aj keď niektorí odborníci tvrdia, že si až príliš osvojili ideu násilnej svetovej revolúcie typickej pre trockistov, čo však neokonzervatívni ideológovia razantne odmietajú). Na istý čas po páde Sovietskeho zväzu zo scény naozaj zmizli, nakoľko sa zdalo, že už nemajú praktický význam. Ale v závere 80. rokov ich popudil určitý izolacionistický prístup Georgea Busha staršieho, kľúčovým mohla v tomto smere byť genocída na Balkáne.
Neoconi veria, že USA sa nesmú ostýchať použiť svoju unikátnu moc, hoci aj vojenskú, ak si to vyžaduje situácia na presadzovanie svojich hodnôt po celom svete. Niektorí dokonca hovoria o kultivovaní "amerického impéria". Podobne, ako verili v prípade komunizmu, že je potrebné za každú cenu ho zastaviť, dnes veria, že tak treba postupovať aj proti dnešným tzv. zločinným štátom a teroristickým skupinám. Typická je neochvejná podpora Izraela, ktorý považujú za kľúčovú základňu demokracie na Blízkom východe. Obhajujú zmeny režimov v tejto oblasti, ktoré sa začali práve operáciou v Iraku. Aj samotní predstavitelia Bushovej administratívy priznávajú, že neokonzervatívni ideológovia hovoria nahlas to, čo sa americká vláda vždy tak otvorene neodváži.