Vaša kniha o posilňovaní stresom sa dobre predáva. Je to dané tak trochu aj dobou?

Určite. Teraz je čas, keď je trochu krízy, aj keď podmienky nášho života sú najlepšie, aké kedy boli, a vlastne na ňu nemáme nárok. Ale kríza je akoby v duševnej oblasti. To bol jeden z motívov, prečo som sa do knihy pustil. Ľudia nemajú v živote oporu, hľadajú jeho zmysel. Život je spojený s tým, že si človek musí veľa vecí odriekať, prekonávať svoju pohodlnosť, a na to potrebujete nejakú motiváciu. Tá sa dnes rozpúšťa alebo ju hľadáme v rôznych umelých schémach a kľúčové oporné body nám dosť unikajú.

Prečo ste si zvolili práve tému stres? To je skôr parketa pre psychiatrov, nie?

Téma

​Stres je záťaž vo všetkých smeroch, tak psychická, ako aj telesná. A vzájomne sa prelínajú. Možno som mohol zvoliť trochu iný názov, pretože na stres sa stále pozeráme s obavou ako na niečo nebezpečné, ale na druhej strane stres na život potrebujeme. Je to niečo, čo nás posilňuje, otužuje. Potrebujeme na život duševný stres a rovnako aj telesný, aby sme

sa vedeli adaptovať na stresory (príčiny stresu, pozn. red.) okolo nás. Na to, aby sme sa im prispôsobili a mohli im odolávať, sa s nimi potrebujeme stretávať. Rovnaké je to s vírusmi alebo baktériami, bez toho adaptácia na ne nie je možná.

(Mnoho lekárov dnes hovorí, že vinou zatvorených škôl, lockdownov a nosenia respirátorov, hoci sú kvôli pandémii nutné, sa všeobecne oslabila imunita detí, pretože nie je trénovaná pri styku s „bežnými“ vírusmi a baktériami. Je to podobné ako s alergiami, aj tých v „západnej“ civilizácii, na rozdiel napríklad od chudobných častí Afriky, pribúda, pretože naše deti vyrastajú v niekedy až úzkostne sterilnom prostredí. Druhou vecou vraj je, že sa teraz častejšie vracia napríklad rakovina u vyliečených onkologických pacientov, ktorí prekonali covid – ich imunita totiž sústredila všetky sily na boj s koronavírusom, pozn. red.) Keď žijeme v bubline a nepripustíme k sebe stresory, sme ohromne zraniteľní. A je veľmi dôležité vedieť, kde je tá správna miera. Kedy je stres ešte pozitívny a kedy nás už stres poškodzuje.

A nehľadajú ľudia hlavne návod, ako sa vyrovnať so všeobecným stresom?

Každý z nás má inú typológiu organizmu, sme rôzne odolní a máme trochu iné adaptačné mechanizmy – tak geneticky, ako aj výchovou. Tie nožnice medzi nami sú také roztvorené a individuálne, že nemožno vytvoriť nejakú generálnu príručku, ako sa voči stresu správať, eventuálne ako stres vpúšťať do nášho života. Keď sa pozriete na ľudí v neskoršom veku, potom niektorý šesťdesiatnik sotva vyjde po schodoch, zatiaľ čo iný človek ešte v osemdesiatich beží Veľkú kunratickú. Robiť nejaké životné poučenie ani nebol zámer knihy. Má skôr ukazovať na všeobecné princípy. A až z nich potom vyplýva konkrétny smer správania.

Je dnešná generácia voči stresu menej odolná ako predchádzajúce generácie?

Sme oveľa zraniteľnejší. Je to preto, že už odmala sme vychovávaní akoby v bubline, a...