Ja, naopak, vchádzam dnu. Po hodine spojenej s neskutočne silnými emóciami som rád, že som na čerstvom vzduchu. To, čo som videl a počul, musím zhlboka rozdýchať. Najväčší masaker v histórii Slovenska mal stovky obetí a v krutosti boli porovnateľné s Osvienčimom.

Téma HNkonto

​Pri jednom z tohtoročných súdnych procesov so slovenským extrémistom pre hanlivé statusy uverejnené na Facebooku navrhoval prokurátor ako trest aj návštevu koncentračného tábora Auschwitz v Poľsku. Prokurátor v tom mal jasno – okrem podmienečného trestu s probačným dohľadom mal súdený extrémista ísť na vlastné náklady na exkurziu s odborným výkladom a súdu o tom predložiť potvrdenie.

Prokurátor však nemusel navrhovať tábor smrti v Poľsku, veď aj na Slovensku nacisti spolu s gardistami spôsobili tragédie, ktoré sa zapísali do dejín strašidelným spôsobom. Nie nadarmo sa Kofroňovej vápenke v Nemeckej hovorilo 47. pec Osvienčimu. Možno by nebolo zlé poslať extrémistu práve po slovenských stopách. My sme sa tam vybrali.

Osemnásť kilometrov od Banskej Bystrice priamo pri hlavnej ceste stojí malá replika pece vápenky, pamätná izba a socha kľačiacej ženy. Tá socha, ktorej traja mladí muži v roku 2002 odrezali ruku, lebo ju chceli odviezť do kovošrotu a dostali by za to 300 korún. Našťastie, kovošroťáci hneď zavolali na políciu a nahlásili jej podozrivých. Nie, zlodeji neboli Rómovia, boli to traja bieli mladíci, medzi nimi vraj aj syn vtedajšieho starostu jednej z dedín pri Nemeckej. Sochu museli dať opraviť na vlastné náklady a vyšlo ich to na pekných pár tisíc. Nebol to prvý pokus o odvoz sochy do zberu, pamätník v Nemeckej bol totiž už dlho zatvorený, pamätná izba mimo prevádzky a okolie chátralo. Len rok predtým iní „machri“ uviazali okolo krku kľačiacej ženy z bronzu lano a malotraktorom ju zhodili. Bola však príliš ťažká, tak sa im ju podarilo odtiahnuť iba 30 metrov a potom sa ju pokúsili rozpíliť... Neúspešne. V roku 2002 napokon prešiel Pamätník Nemecká pod správu banskobystrického Múzea SNP a Nemeckú znova po rokoch chátrania otvorili. 

Silný príbeh
Pamätná izba je obnovená, denne do nej chodia desiatky ľudí, okolie však nie je ideálne, aj primitívnymi vandalmi ťažko skúšaná socha kľačiacej ženy je stále v prostredí polorozpadnutých schodov, trčiaceho kábla a poškodených plôch.

Samotná pamätná izba je však nová a má hroznú silu. „Citlivejším ľuďom občas príde zle, niekedy sa stane, že ľudia vychádzajú von s plačom, keď to vidia. Je psychicky ťažké vidieť a čítať, čo sa tu dialo,“ hovorí sprievodkyňa o predmetoch, fotografiách, textoch a videu, ktoré sa dajú ...