Preto sa snob pravdepodobnejšie vytasí s tým, ako sa napchával kaviárom, hľuzovkami či foie gras a spláchol to prvotriednym šampanským. Čo si dať ešte, aby sme boli náležite in? Koľko to stojí a ako to chutí?
Ale ako spoznať snoba? „Podľa toho, že sa najprv chváli tým, koľko to stálo, a až potom rieši, či mu to chutilo,“ hovorí Flemming Laugesen, dánsky gurmet. Je spolumajiteľom spoločnosti Via del Vino, ktorá obchoduje najmä s talianskym vínom a špecialitami.
„Som schopný za víno míňať veľa, ale nie je to preto, že mám a priori viac peňazí ako bežný konzument, ale preto, že víno je moja vášeň. A tiež som ochutnal to dobré, takže sa mi ťažko pije to horšie.“ Kde má Laugesen hranicu, čo je ochotný dať za víno? „Jediná zmysluplná peňažné hranica je tá, za koľko sa dá ešte vyrobiť kvalitné víno a zároveň nezničiť prírodu,“ tvrdí. Najlacnejšie slušné víno z Talianska údajne dokáže kúpiť za 7 eur.
Aké šampanské piješ...?
Snobov Laugesen názorne rozdelil do troch kategórií podľa ich vzťahu k šampanskému, čo je tradičný atribút snobstva. Už preto, že výroba šampanského je sama osebe elitárska záležitosť. Tak sa môžu volať len šumivé vína vzniknuté druhotným kvasením vo fľaši, vyrobené primárne zo štyroch odrôd vínnej révy, ale hlavne pôvodom výhradne z oblasti Champagne, čo je historické územie v severovýchodnom Francúzsku. Podľa Laugesena ho 90 % konzumentov pije kvôli značke. A teraz k tým kategóriám. „Snob najhrubšieho zrna, ktorý nemá k vínu vzťah, si dá zrejme globálnu značku ako Moët,“ hovorí Laugesen. Šampanské tejto firmy začína už na sume 30 eur a bežne ho zoženiete v supermarkete. „Ale keď máte porovnanie, pochopíte, že to je až príliš veľa peňazí za ten výkon. Majú aj kvalitný rad, ale ten je oveľa drahší,“ tvrdí. A práve z tohto rangu by si najskôr vybrala druhá kategória snobov. „Takým výberom ukáže, že na to má, a navyše, že o tom niečo vie,“ vysvetľuje. Taký zákazník staví na značky Dom Perignon, Cristal alebo Krug. „Tie vína môžu byť skvelé, zvlášť Krug, ale sú často precenené,“ dodáva Laugesen. Za dobrý ročník, čo je podľa expertov na vína napríklad 2002, 2004, 2006 a 2008, sa platí zhruba 600 eur. A potom je tretia kategória. „Tí v každom prípade vedia, čo pijú. Posledných desať rokov majú záujem hlavne o menších vinárov, ktorí prestali predávať hrozno tým veľkým a začali vyrábať svoje vlastné vína, väčšinou nekompromisné a veľmi krásne. Aj v tejto voľbe, samozrejme, môže byť snobizmus – ja viem nájsť to, čo ostatní nepoznajú, a tým ich tromfnem. Ja si však ako snob nepripadám, aj keď malým vinárom dávam tiež prednosť,“ hovorí obchodník.
Do Talianska jazdí posledných osemnásť rokov aspoň raz mesačne, so všetkými dodávateľmi sa pozná osobne, s väčšinou z nich sú priatelia. Z Talianska má najradšej oblasť Piemont, kraj hľuzoviek. To je jeho ďalšia vášeň. „Konzumácia hľuzoviek pre mňa znamená sviatok, sú považované za afrodiziakum. Milujem Tuber magnatum pico, bielu hľuzovku z Alby,“ zasní sa. Dokonca organizuje za hľuzovkami výpravy, ktoré klienti hodnotia kladne, aj keď nič nenájdu. Hovoríte si...
Zostáva vám 85% na dočítanie.