Čím vás mozog neprestáva fascinovať?
Mozog je riadiaca centrála, tam sa všetko rodí a rozhoduje, na ňom záleží kvalita života. Mozog rozhodne, akým sme človekom, či máme dobré srdce, alebo nie, do koho sa zamilujeme. Riadi všetko a väčšinu úloh robí automaticky a ani o tom naše vedomie neinformuje. Má na starosti tep, dýchanie, chôdzu, riadenie auta... Nespí, neodpočíva, v noci si ukladá do pamäte, občas vás prevalí, aby ste sa nepreležali, generuje sny. A vlastne aj lieči organizmus. Dvadsať percent krvného obehu ide do mozgu, hoci váži len necelé dve percentá váhy celého organizmu. A na správne fungovanie mu stačí cukor. Ale najviac ma fascinuje svojou zložitosťou.

​Je pekný?
Myslím si to.

Pritom niekde ste povedali, že vyzerá ako karfiol...
Vyzerá ako vesmír, ako tá čierna diera, čo nedávno odfotili. Svojou zložitosťou, nekonečnosťou a nepoznateľnosťou. My sa však k nemu správame ako k tomu karfiolu, pretože sme zatiaľ nedospeli. Zatiaľ ani nevieme, čo o ňom nevieme.

Neurochirurgiu v Československu spoluzakladal váš otec, ktorý tento rok oslávil 98. narodeniny. V televíznom dokumente Doktori hovoril, že žijeme čoraz dlhšie aj vďaka medicíne, a premýšľal nad tým, či je to v poriadku...
Už sa asi blížime k limitu. Bunky majú zakódované, kedy majú zomrieť. Myslím si, že nehrozí, že by sme sa v budúcnosti bežne dožívali 150 rokov. Tá stovka asi stačí. Podľa štatistík sa tu za štyridsať rokov komunizmu nepredĺžil stredný vek. Myslím si, že ľudia vtedy umierali z nudy, zo znechutenia a zatrpknutosti. Akoby ani v tej penzii už veľmi nechceli žiť. Až po roku 1989 sa stredný vek začal predlžovať. A zrazu máme veľa starých ľudí, alzheimer sa stal problémom, liečime pacientov deväťdesiatnikov, dnes ich označujeme ako „krehkých pacientov“, a nie je to ľahké. Inak sa lieči tridsiatnik a inak deväťdesiatnik. Moji rodičia sú našťastie stále celkom fit. Je dobre, že sú stále vo svojom, doma. Bývajú neďaleko od našej vojenskej nemocnice, z rohu pracovne vidím do mojej detskej izby, kde teraz majú spálňu. Keď mám službu, tak sa tam zakaždým zastavím. A keď idem nazad do práce, tak mi mávajú z okna.

Váš otec pekne opisoval rozdiely – keď kedysi operoval on, vraj do toho išli strmhlav. Bolo to veľké dobrodružstvo, pretože nevedeli, kde presne nádor v hlave je a čo ich čaká. Tvrdil, že operovali za každú cenu, nehľadiac na následky.
Pre nich bola hlavná mortalita (úmrtnosť). Morbiditu, kam patria trvalé následky po operácii, až tak neriešili. Úplne sa to zmenilo vďaka počítačovej tomografii a magnetickej rezonancii v prvej polovici 70. rokov. Náš odbor nezmenili mikroskopy alebo monitoring, ale zobrazovacie technológie, teda rádiológia. Tento odbor získal šesť Nobelových cien. Dvaja ju dostali za CT a dvaja za rezonanciu. CT údajne vzniklo na požiadavku neurochirurgov, pretože sme potrebovali do hlavy vidieť. Dovtedy sa len veštilo. Zavedenie CT znamenalo v neurochirurgii generačnú zmenu, my sme druhá generácia.

Ako sa to robilo predtým?
Neurológ do pacienta klopal kladivkom a potom povedal, že nádor je vľavo, pretože mal ochrnuté pravostranné končatiny. Na začiatku 20. storočia prišla prvá rádiológia – röntgen. Wilhelm Conrad Röntgen, objaviteľ röntgenového žiarenia, dostal, mimochodom, tiež Nobelovu cenu. Z röntgenu sa aspoň vytipovala strana ochorenia. Koncom 20. a v 30. rokoch boli tri dôležité objavy. Najmä angiografia – do ciev sa vstrekla kontrastná látka, a keď mali šťastie, tak sa nádor sfarbil kontrastnou látkou. Potom prišli ďalšie metódy, ktoré dnes znejú veľmi bizarne: napríklad sa zaviedol vzduch do chrbticového kanála a nechal sa vybublať až hore do hlavy, kde naplnil mozgové komory. Potom sa s pacientom rôzne hýbalo, hlava sa röntgenovala, aby sa ukázalo, ako sú tie komory pohnuté, a podľa toho sa veštilo, kde sa nádor skrýva. Až CT nám dovolilo do hlavy „vidieť“.

Nehovorí vám otec: „To sa ti to operuje, keď vieš, kde čo je“?
Je to tak, na magnetickej rezonancii to vidí každý. Zrazu sme si začali myslieť, že chirurgia je všemocná. V 90. rokoch sa operovalo všetko, pretože nebola alternatíva. Potom prišla rádiochirurgia (gama nôž, kybernetický nôž). A endovaskulárne metódy, keď vpichom v slabine sa artériami zavedie katéter až do mozgu. Dovtedy sme boli bojoví piloti, ktorí splnili cieľ, teda napríklad odstránili nádor, a to za každú cenu vrátane zničenia lietadla a zbombardovania priľahlej dediny. S alternatívnymi metódami vystúpila do popredia požiadavka na malú morbiditu, teda aby sa pacient po operácii vrátil plnohodnotne do života. Teraz sa mortalita a morbidita sčítava. Takže sme piloti aeroliniek. Starostlivá príprava a opakované kontroly pred letom, a keď počas letu niečo zaškrípe, šup na najbližšie letisko.

Čo je pre vás najhoršia diagnóza? Kde je súčet mortality a morbidity najvyšší?
Skôr najnebezpečnejšia. V niektorých oblastiach sa riziko približuje až k desiatim percentám, v celom odbore sa pritom pohybujeme pod jedným percentom. Sú to dve diagnózy: kavernómy mozgového kmeňa – to sú nízkoprietokové cievne malformácie v tých najhlbších štruktúrach mozgu (kvôli spleti abnormálne prepojených tepien a žíl nefunguje dobre krvné zásobovanie – najčastejšie sa to prejavuje epilepsiou alebo krvácaním do mozgu, pozn. red.). A potom sú to petrokliválne meningeómy – nezhubné nádory v mieste, kde sú všemožné hlavové nervy a mozgový kmeň. Obe tieto ochorenia sú nezhubné, po správne vykonanej operácii bez komplikácií je pacient prakticky vyliečený. Sú tam však všetky dráhy smerom dole do tela a naspäť z tela do mozgu.

Kam v mozgu nesmiete siahnuť?
My už teraz môžeme siahnuť takmer všade. Musíme sa vyhnúť dôležitým štruktúram, ale zásluhou rezonancie vieme, kde sú. Pri nádoroch sú však rôzne dôležité štruktúry niekam pohnuté, ni...