Vedecké výskumy z posledných rokov ukázali, že osamelosť má preukázateľne negatívny vplyv na zdravie, porovnateľný s obezitou či fajčením. Spoločenská izolácia podľa nich spôsobuje stres, pri ktorom sa zvyšuje produkcia proteínu fibrinogén, ktorý ovplyvňuje tekutosť krvi a je nevyhnutný pre jej zrážanlivosť...
Áno, v podstate ide o ďalšiu rovinu psychosomatiky, s ktorou teraz tak trochu objavujeme Ameriku. V 17. storočí sme totiž začali robiť vedu, ktorá je taká fascinujúca, že nás prinútila sústrediť sa na všetko hmotné a prístrojmi merateľné. Takže máme antibiotiká, biologickú medicínu, skúmame ľudský genóm a podobné vymoženosti, ale akoby sme pozabudli na všetko to, čo merateľné nie je, napríklad pohodu v rodine, ktorá pritom zdravie objektívne ovplyvňuje minimálne rovnako významne ako strava. Pritom ešte v 13. storočí sa k chorému najprv volal práve kňaz ako lekár duše. Až po vyznaní a uzdravení duše zavolali lekára, aby prípadne uzdravil telo pacienta. Dnes to robíme presne naopak. Pojem „duša“ pritom nemusíme chápať nejako nábožensky alebo ezotericky, ale musíme vnímať, že telo nie je len množstvo orgánov alebo zhluk buniek a že pacient má tiež nejaké prežívanie. Ak sa s vami rozíde partner, telesne ste síce úplne v poriadku, napriek tomu to s vami môže fyzicky zamávať, psychický problém sa somatizuje niekedy dosť drasticky. Mám jednu perličku, ktorá dokazuje, ako čosi nehmotné môže mať úplne hmatateľné dôsledky: je štatisticky dokázané, že v nemocniciach, kde si lekári jeden druhého doberajú, žartujú medzi sebou, ako aj so sestričkami, teda kde panuje pohodová atmosféra, je menšie percento žalôb pacientov na personál. Ak tím funguje ako organizmus, pacient chápe, že ak sa stala nejaká chyba, nebolo to zo zlej vôle.
Ako sa zo samoty stáva osamelosť?
Napríklad len časom. Saint-Exupéry (autor slávnych kníh Malý princ či Citadela, pozn. red.) o tom píše posledné dni pred smrťou v denníkoch. Všetci kamaráti letci boli mŕtvi, manželstvo v troskách, telo boľavé po mnohých leteckých haváriách. Dopredu sa drala mladá generácia, ktorej nerozumel. „Budúceho mraveniska sa desím,“ píše ráno pred posledným letom. Podobne vo svojej poslednej eseji píše židovský filozof Hans Jonas: „Nerozumiem už súčasnej hudbe, nerozumiem súčasnej výtvarnej scéne, nerozumiem mladým ľuďom a ich názorom.“
Aké procesy spúšťa v človeku pocit osamelosti?
V lekárstve hovoríme o tom, že človek je bio-psycho-socio-spirituálna bytosť, teda že v sebe máme štyri rozmery, ktorým zodpovedajú aj štyri typy bolesti. Tá prvá je telesná, fyzická, všetci ju poznáme, napríklad keď sa porežete pri krájaní chleba. Druhá bolesť je emocionálna, napríklad keď ma opustí slečna. Tretia je práve bolesť sociálna, už nikoho nemám, kamaráti z práce ma nenavštevujú, členovia rodiny tiež nie alebo rodina vôbec nebola, alebo ich bolo, naopak, niekoľko a potomkovia bez záujmu o stretnutie žijú vlastné životy. Spirituálna bolesť je asi najhoršia, je to bolesť zo straty zmyslu žitia.
Zákernosť osamelosti podľa odborníkov spočíva v tom, že čím dlhšie trvá, tým horšie potom človek opäť nadväzuje kontakt. Pocit izolácie a takzvaného „krízového nastavenia“, ktoré sme získali evolučným vývojom, spôsobuje, že osamelý človek akékoľvek podnety z okolia vyhodnotí ako ohrozenie, je čím ďalej nedôverčivejší. Ako sa teda s osamelosťou vyrovnať?
Ťažko. Priatelia vám totiž v mnohom nastavujú zrkadlo, upozornia, že by ste si mohli doma povysávať alebo vyžehliť košeľu. Ako starý mládenec mám svoje bohaté skúsenosti, keď sa porovnávam s kamarátmi ženáčmi. Musím si to strážiť sám a je to večný boj. Kamaráti vám však tiež skorigujú názory, politické alebo aj tie duchovné. Keď vo štvrtom s...
Zostáva vám 85% na dočítanie.