Ako ste sa vôbec do sýrskeho Kurdistanu dostali?

Bolo to trochu dobrodružné. Komunikujete so svojím kontaktom šifrovaným e-mailom. Priletíte do Iraku a dostanete do ruky telefón. Chlapa na druhej strane vôbec nepoznáte, tak máte, samozrejme, obavy. Každému v tej chvíli musí prebehnúť hlavou: „Ježiš, dúfam, že to nie je nikto z Daeš (skratka arabského názvu pre Islamský štát, pozn. red.).“ Na hlavu cudzincov, čo idú bojovať proti nim, je vypísaná odmena mnoho tisícok dolárov. Hovoríte si, že azda neskončíte pred kamerou s prerezaným krkom. Keď sa kontakt podarí, tak vás odvezú do úkrytu, do nejakého bezpečného domu, kde čakáte, až sa vás zíde väčšia skupina. Až potom sme išli autami na sever Iraku, na pomedzie so Sýriou a Tureckom. Tam sa zase nejaký deň ukrývate v príbytku a čakáte na prechod hraníc. Tá oblasť je dosť nebezpečná, dochádza tam neustále ku konfliktom a bombardujú to tam aj Turci. Potom nás previezli v člnoch cez rieku Tigris do Sýrie. Na druhej strane dostanete najesť a aj kávu. A potom putujete do výcvikového tábora.

Ako taký prechod rieky vyzerá? Aký je Tigris v tom mieste široký?

Išli sme na nafukovacích člnoch a rieka je len o trošku širšia ako Vltava v Prahe, nebolo to nijako divoké.

Ako ste sa, ako medzinárodní bojovníci, spolu navzájom bavili? A ako vyzerá výcvik v Ľudových obranných jednotkách (YPG) pre boj s Islamským štátom?

Ja síce zvládam trochu arabčinu, ale v našej medzinárodnej jednotke bola „lingua franca“ angličtina. Aj v akadémii milícií YPG sa používal tento jazyk. Výcvik je mesačný a od klasického armádneho sa dosť líši. Dôraz na fyzičku je však rovnaký. O piatej ráno musíte byť nachystaný vonku so zbraňou a vo výstroji. Potom sa ide na pochod, je tam veľa hôr, kopcov, stále sa chodí, behá. Získate tiež nejaké skúsenosti v zaobchádzaní so zbraňami a napríklad aj výcvik na odhaľovanie nástražných bombových systémov. Oproti bežnej armáde však panuje oveľa väčšie rovnostárstvo. Každý je tam dobrovoľník, takže keď niečo nechceš urobiť, tak to neurobíš. Nie je tam bežná vojenská hierarchia.

Kurdský Medzinárodný batalión slobody je asi inšpirovaný interbrigádami v španielskej občianskej vojne, ale každá armáda na svete je predsa založená na tom, že človek musí poslúchať rozkazy veliteľov, nie?

Tu také hodnosti ako generál, kapitán a podobne nie sú. Každý je heval (kurdsky súdruh).

Niekto predsa musí veliť! Veď YPG sú v Sýrii vojensky veľmi úspešné.

Iste, je tam veliteľ. No oveľa viac sa diskutuje, je to proste anarchistická armáda. Je to o motivácii. Keď tam chceš byť, tak proste musíš nejako v kolektíve fungovať. Ide aj o drobnosti, napríklad kto bude v ten deň variť. Keď je tam dvadsať ľudí, tak proste rotujú a raz za dvadsať dní varíš ty. Je jedno, či to vieš, alebo nie. Každý jednoducho musí robiť všetko, nie je tam špecializácia. Mimochodom, takto funguje celá Rojava (región v severovýchodnej časti Sýrie, ktorý ovládajú Kurdi zo Zjednotenej demokratickej strany a Kurdskej strany pracujúcich, pozn. red.).

Čo počasie? Neprekážala vám horúčava?

Ani nie. Pracoval som roky v št...