Sú pubertiaci iní ako v minulosti?
Určite áno. Každá doba má svoje špecifiká a tie sa odzrkadlia aj na spôsobe výchovy a životoch našich detí. Žijeme v technickej dobe a dnešné výskumy ukazujú, že až 80 percent pubertiakov trávi väčšinu voľného času na svojich smartfónoch. Je to dvojsečná zbraň, lebo zároveň existujú napríklad elektronické žiacke knižky, tiež aplikácie, ktoré rodičom prezradia, kedy prišlo dieťa domov či kedy z domu odišlo.

​Naše staré matere hovorili o nás, že sme horší, ako boli ony. My si myslíme to isté o dnešných deťoch. Prečo?
Ale to hovoril už aj Sokrates. Je to zrejme pravidlo, ktoré platí večne, každá generácia hovorí, že bola lepšia ako tá vyrastajúca.

V čom to je? Je to problém nášho vnímania alebo sú naozaj horší?
Vždy platí, že aj rodičia sú každú generáciu iní a primerane k tomu sú iné ich deti. Kedysi viedli rodičia deti k väčšej anonymite a k poslúchaniu v škole – maj dobré známky, uč sa. Nepýtali sa nás na názor, nesnažili sa, aby sme skúšali veľa vecí. Skôr sme mali byť slušné až neviditeľné deti a nejako s nami pretrpeli, keď sme neboli. Ale dnešné 12-, 13-ročné deti sú neustále ovplyvňované obrovským množstvom informácií a musia si z nich vybrať, vytvárať si názor. Sú konfrontované s tým, že už v tom veku musia vedieť, čo ich bude baviť, a vyberať si, čo chcú v živote robiť.

Majú ťažšie vybrať si, čo budú robiť?
Omnoho ťažšie ako my, lebo majú omnoho viac informácií a možností, z čoho si vyberať. Dnes tiež množstvo influencerov a youtuberov ovplyvňuje mienku mladých. A rady od nich majú inú váhu, sú lákavejšie, podané pútavým štýlom. Sú vo veku, keď vzniká identita človeka a potrebujú si vyskúšať viacero sociálnych rolí, aby zistili, ktorá rola im vyhovuje.

Deti pôsobia o dosť drzejšie, ako pôsobili deti pred jednou-dvoma generáciami. Naozaj sú drzé alebo sa nám to len zdá?
Myslím, že aj na samotnú drzosť sa dnes pozeráme inak ako kedysi. Kedysi by bola drzosť, ak sa žiak v škole ozval, že s niečím nesúhlasí. Teraz to čoraz viac škôl, naopak, vyžaduje – prezentuj, čo si myslíš. Očami starej generácie by aj mne pripadali dnešní pubertiaci drzí práve preto, že neskrývajú názor ako kedysi, ale povedia ho.

Dedo by povedal – daj mu jednu po zadku, keď je papuľnatý, a bude pokoj...
Ak pubertiak vyrastá v rodine, kde sa hranice strážia fyzickými trestami, nevyvinie sa do osobnosti, ktorá chce a dokáže povedať svoj názor. Bol by fackami naučený, že má mlčať. To bola výchova minulých generácií. Dnešnú drzosť „násťročných“ treba vidieť v ich kontexte. Viem si predstaviť, že babky sú nespokojné, že deti sú drzé, nepustia ich sadnúť si v autobuse. Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, dieťa si nemuselo všimnúť, že babka nastúpila, lebo sa stále pozerá do smartfónu. Potom je otázka – je to drzosť alebo každodenná rutina, bez ktorej neprežije? Sú to prvé minúty po škole, keď dieťa môže tráviť čas tak, ako si ono vybralo, zaujíma ho, či obľúbený youtuber nezavesil nové video. Niečo si tým supluje. Môžeme si povedať, že deti sú drzejšie, na druhej strane sú deti, ktoré dokazujú, že sú neporovnateľne empatickejšie ako predchádzajúce generácie.

Ako to dokazujú?
Len taký drobný príklad – deti sa dobrovoľne nechali ostrihať a darovali vlasy na dobročinnú vec. Sú rôzne kampane, ktorými sa nechajú strhnúť. ...