Nakoľko je príbeh v knihe Osvienčimská knihovníčka, ktorý sa inšpiroval vaším životným príbehom, pravdivý a nakoľko je to fikcia?
Antonio G. Iturbe pridal do príbehu napätie, aby to vyzeralo, že som bola v neustálom nebezpečenstve, ale tak to nebolo. Nebola som vo väčšom nebezpečenstve ako ostatní. Všetci sme boli v ohrození života, ale on to napísal tak, že ja obzvlášť.

​Aké sú teda vaše spomienky? Ako spomínate na príchod do Osvienčimu?
To bol jeden z najhorších momentov v mojom živote. Vo chvíli, keď nás v Terezíne naložili do vlaku, sa pre mňa začal holokaust. V Terezíne nám ešte ponechali akúsi dôstojnosť, o tú sme však vo vlaku okamžite prišli. V dobytčáku sme boli napchatí, bolo tam jedno vedro ako záchod a na ceste sme boli deň, noc a deň. Keď sme dorazili do Osvienčimu, otvorila sa brána, na ostro osvetlenej rampe stáli esesáci s vlčiakmi. Holohlaví väzni v pruhovaných šatách nás bili palicami, aby sme vystúpili. Vyskakovali sme na rampu, batožina zostala vo vagóne. A s ňou aj tí, ktorí počas cesty zomreli. Bol december a hlboko pod nulou. Napriek tomu sme sa museli vyzliecť a osprchovať v studenej vode. Šatstvo nám zobrali a namiesto neho nám pohádzali handry, staré oblečenie po väzňoch, ktorí už dávno zomreli. Potom prišlo na rad tetovanie čísel. Následne nás z hlavného tábora odviedli pozdĺž plota s ostnatým drôtom do tábora BIIb, čo bol rodinný tábor.

Ako to tam vyzeralo?
V bloku bolo 32 drevených barakov. A latríny, kuchyňa a administratívna budova. Domy nemali okná, boli to konské stajne. A v nich trojposchodové postele, napchaté ľuďmi.

Vedeli ste už v Terezíne, kam idete?
Povedali nám, že pôjdeme na východ do pracovného tábora. Tušili sme, že to bude Poľsko. Bolo nám však jasné, že na práce nejdeme. Boli medzi nami starší ľudia a deti, ktorí pracovať nemohli.

Za ako dlho po príchode do Osvienčimu ste sa dozvedeli o plynových komorách?
Hneď ako sme prišli. Boli tam totiž ľudia zo septembrových transportov, ktorí nám všetko vyrozprávali (v septembri 1943 tam bolo prevezených 5 007 ľudí, v decembri 1943 ďalších 5 007 a v máji 1944 ešte 7 503 – z týchto 17 517 väzňov sa konca vojny dožilo len 1 167, teda 6,6 percenta, pozn. red.). Videli sme tiež komíny, boli neďaleko, a všade vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného mäsa a poletoval tam popol zo spálených tiel.

Na rozdiel od ostatných koncentrákov tam rodiny zostali pohromade, čo bola snaha nacistického Nemecka zakryť genocídu Židov. Väzni tiež nemuseli mať vyholené hlavy...
Áno, nič také inde nebolo. Ženy a muži síce bývali separátne, dievčatká s mamičkami, chlapci s otcami, ale bolo to naozaj niečo veľmi výnimočné. Dôvodom bola návšteva Medzinárodného Červeného kríža v Terezíne. Kvôli tomu sa Terezín dlhé mesiace zveľaďoval a krášlil. Urobili z neho takú Potemkinovu dedinu. Tiež mali vymyslené, čo ďalej, keby sa z Červeného kríža pýtali, kde sú ďalší ľudia, pretože počet väzňov v Terezíne nezodpovedal počtu deportovaných. Na tieto účely mal slúžiť práve rodinný tábor v Osvienčime. Hneď ako bolo po návšteve Červeného kríža (jeho zástupcovia navštívili Terezín 23. 6. 1944, pozn. red.), už nás nepotrebovali a tábor rozpustili (likvidácia rodinného tábora v Osvienčime, kde boli ľudia z Československa, prebehla v dvoch vlnách a išlo o najväčšiu hromadnú vraždu československých občanov za druhej svetovej vojny, pozn. red.). Asi 1 500 mužov a rovnaký počet žien bol vybraný na prácu v Nemecku. Väčšina ľudí z rodinného tábora však ...