Pravdivý príbeh knihovníčky z Osvienčimu. Čo sa naozaj stalo štrnásťročnej Dite Krausovej?

Nakoľko je príbeh v knihe Osvienčimská knihovníčka, ktorý sa inšpiroval vaším životným príbehom, pravdivý a nakoľko je to fikcia?
Antonio G. Iturbe pridal do príbehu napätie, aby to vyzeralo, že som bola v neustálom nebezpečenstve, ale tak to nebolo. Nebola som vo väčšom nebezpečenstve ako ostatní. Všetci sme boli v ohrození života, ale on to napísal tak, že ja obzvlášť.

​Aké sú teda vaše spomienky? Ako spomínate na príchod do Osvienčimu?
To bol jeden z najhorších momentov v mojom živote. Vo chvíli, keď nás v Terezíne naložili do vlaku, sa pre mňa začal holokaust. V Terezíne nám ešte ponechali akúsi dôstojnosť, o tú sme však vo vlaku okamžite prišli. V dobytčáku sme boli napchatí, bolo tam jedno vedro ako záchod a na ceste sme boli deň, noc a deň. Keď sme dorazili do Osvienčimu, otvorila sa brána, na ostro osvetlenej rampe stáli esesáci s vlčiakmi. Holohlaví väzni v pruhovaných šatách nás bili palicami, aby sme vystúpili. Vyskakovali sme na rampu, batožina zostala vo vagóne. A s ňou aj tí, ktorí počas cesty zomreli. Bol december a hlboko pod nulou. Napriek tomu sme sa museli vyzliecť a osprchovať v studenej vode. Šatstvo nám zobrali a namiesto neho nám pohádzali handry, staré oblečenie po väzňoch, ktorí už dávno zomreli. Potom prišlo na rad tetovanie čísel. Následne nás z hlavného tábora odviedli pozdĺž plota s ostnatým drôtom do tábora BIIb, čo bol rodinný tábor.

Ako to tam vyzeralo?
V bloku bolo 32 drevených barakov. A latríny, kuchyňa a administratívna budova. Domy nemali okná, boli to konské stajne. A v nich trojposchodové postele, napchaté ľuďmi.