Stres má v podstate za úlohu chrániť nás pri nebezpečenstve. Napriek tomu má úplne opačnú, hrozivo negatívnu povesť...
Áno, hovorí sa o stresovej dobe, o stresom podmienených chorobách a civilizačných chorobách, ktoré stres ovplyvňuje. Pritom paušálne tvrdenie, že je stres škodlivý, má asi takú logiku ako tvrdiť, že je škodlivý pohyb.

​Prečo prirovnávate stres práve k pohybu?
Stres je prevažne zdravý, len ho, aby sme boli poctiví, musíme deliť na „dobrý“, teda eustres (pozitívna záťaž, ktorá v primeranej miere stimuluje jedinca k vyšším alebo lepším výkonom, pozn. red.) a „zlý“, čiže distres (nadmerná záťaž, ktorá môže jedinca poškodiť a vyvolať u neho ochorenie, alebo dokonca aj smrť, pozn. red.). Prirovnanie k pohybu sa mi páči preto, že keď povieme, že pohyb prospieva, tak máme pravdu, ale len do chvíle, než ideme behať, keď je vonku mínus desať stupňov, my máme zápal pľúc a 40-stupňovú horúčku. V takom prípade nás ten beh zabije. A podobne je to aj so stresom.
Ale beh môže byť nebezpečný aj pre zdravého človeka. Keď to jednoducho preženie, keď nemá natrénované a dá si 10 kilometrov z „voleja“ a ešte na doraz.

Je aj tu podobnosť so stresom? Čo sa stane, keď sme v živote málo vystavovaní stresovým situáciám?
Po prvé, strácame proti nim odolnosť a strácame tiež schopnosť adaptovať sa v náročných životných situáciách. Potrebujeme si nacvičiť nejaké prispôsobovacie mechanizmy vyrovnávania sa s problémami. Tie sú v psychológii odvodené buď od agresie, teda také to „preliezť, preskočiť, ale nepodliezť“, alebo od úniku. Teda poprieť, vytesniť, strčiť hlavu do piesku. Z tejto garderóby vyrovnávacích techník si v rôznych životných situáciách vyberáme, a čím ju máme pestrejšiu, tým sme v zložitom svete schopnejší sa orientovať a prispôsobiť sa mu. Rad porúch tak môže vyplývať napríklad aj z toho, že máme túto garderóbu zúženú a používame nesprávne prevleky a na nesprávnom mieste.

Napríklad?
Máme zhruba dva typy stresujúcich náročných životných situácií. Jednou je napríklad konflikt medzi dvoma pozitívnymi tendenciami. Zjednodušene povedané, napríklad neviete, či si máte kúpiť zelený alebo ružový sveter. Alebo medzi dvoma negatívnymi stresmi, či si vybrať smrť obesením alebo zastrelením. Alebo medzi kladnou a zápornou možnosťou v tom zmysle, že vždy niečo získate a vždy niečo stratíte. Typickým príkladom je, že mama povie svojej dcére: „Ešte raz sa zídeš s tým Jožom, a viac mi nesmieš do domu!“ A nech dcéra urobí, čo urobí, vždy o niečo príde. Buď stratí mamu, alebo Jožka. To sú asi najhoršie konflikty.

A ten druhý typ stresujúcej situácie?
To sú frustrácie, ako prekážky na ceste k cieľu. Naše správanie je cielené – všetko, čo robíme, slúži nejakému cieľu, ktorý slúži ďalším cieľom a tie slúžia zase ďalším cieľom. A na tejto ceste môžeme na rôznych úrovniach stretávať prekážky. Keď chcem doštudovať medicínu, musím zložiť štátnu skúšku z vnútorného lekárstva. Aby som tú skúšku mohol zložiť, musím na ňu prísť. Aby som na ňu mohol prísť, musím ráno stihnúť autobus. Keď chcem stihnúť autobus, musím si včas zaviazať topánky. Takto je náš život štruktúrovaný, takže tak ako tie prekážky na ceste k cieľu, tak aj tie konflikty sú vlastne stresujúce činitele, a to, že sme im vystavovaní, nás trénuje podobne, ako keď pohybom trénujeme svalstvo, ktoré nám inak ochabne a nakoniec na to zahynieme. Keby sme teda nemali náročné životné situácie, úplne nám zmizne schopnosť ich riešiť a pri najbližšej kríze zahynieme, pretože sa na ňu nebudeme vedieť adaptovať. Náročné životné udalosti nás pripravujú na tie ešte horšie....