V Tichom oceáne pláva ostrov z plastov, veľký ako niekoľko plôch celého Francúzska. Mikroplasty boli nájdené v ľade na Antarktíde, na Mount Evereste aj na dne Mariánskej priekopy, teda 10 994 metrov pod hladinou oceánu. Ako je to možné?
Pretože ročná produkcia plastov neustále stúpa. Dnes vyrábame takmer 400 miliónov ton plastov ročne a to číslo sa stále zvyšuje. Bez plastov sa v súčasnosti nezaobídeme. Nebol by to taký problém, keby sme ich riadne likvidovali. Asi 40 % všetkých plastov sa spotrebuje na jednorazové obaly, stávajú sa teda okamžite odpadom a ako s takým by sa s ním malo aj správne naložiť. To sa však, bohužiaľ, nedeje.

​Ako veľmi stúpa spotreba plastov?
Okolo roku 2000 bola výroba, a teda aj spotreba, zhruba 200 miliónov ton ročne. Teraz sme na dvojnásobku. A ak sa nič zásadné nezmení, existujú výpočty, že v roku 2050 bude produkcia plastov asi 1 500 miliónov ton ročne. Ja teda dúfam, že sa spamätáme.

Ako veľmi sme zamorení mikroplastmi a nanoplastmi, teda úlomkami plastov s veľkosťou od 0,5 centimetra až po 100 nanometrov, čo je zhruba 0,00001 centimetra?
Podľa výpočtov OSN sme k roku 2018 mali v našom životnom prostredí 51 biliónov kusov týchto častíc, ale to je, samozrejme, nezmyselné číslo. Mikro- a nanoplastov bude v našom životnom prostredí rádovo viac. Koľko presne, to, bohužiaľ, nevieme.

Ako to?
My totiž dobre sledujeme len plasty vo veľkosti jedného mikrometra (0,0001 cm) a väčšie. Zatiaľ nemáme metódu, ako zistiť, koľko je v prírode nanoplastov. Vlani na jeseň bola publikovaná štúdia, ktorá ukazovala, koľko sa uvoľní mikro- a nanoplastov z plastového čajového vrecka, čo je také to krásne dizajnové vrecúško s „lepším“ čajom. Keď sa dalo vrecko do hrnčeka s horúcou vodou, tých nanoplastov tam boli miliardy.

Čo tieto mikroplasty a nanoplasty spôsobujú v životnom prostredí?
Dnes už s istotou vieme, že najmä nanoplasty sú škodlivé a že vo vysokých koncentráciách, s ktorými sa zatiaľ v prírode nestretneme, sú aj toxické. Zatiaľ však stále nič netušíme o ich dlhotrvajúcom pôsobení. Na druhej strane vieme, že ak organizmus do seba nanoplasty dostane, už ich zo seba s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nevylúči. Takže hypotéza, že sa v nás nanoplasty kumulujú, je vysoko pravdepodobná.

Aké zdravotné dosahy to bude mať pre náš organizmus?
Nevieme. Zatiaľ sa len modlíme, aby boli malé. Najmä vodné organizmy však už s plastmi bojujú. Veľa z nich si totiž pletie plast s potravou (plávajúci plastový odpad akumuluje riasy a ich pach a chuť sú potom veľmi podobné krilu, ktorým sa mnoho rýb alebo morských vtákov živí, pozn. red.). Korytnačky žerú igelit namiesto medúz a napríklad mäkkýše sú už mikro- a nanoplastov plné. Stále ešte nemôžeme tvrdiť, že sú akútne toxické, ale môžeme už tvrdiť, že lokálne sú jednotlivé druhy organizmov plastmi ohrozené. Globálne si to myslíme tiež, ale ešte to nevieme dokázať. Zaujímavý príklad je testovanie práve spomínaných výluhov čajových vrecúšok, keď sa u kôrovcov perloočiek ukázali vývojové defekty....