Pracujeme na umelej inteligencii a chystáme sa letieť na Mars, ale vlastnej hlave stále veľmi nerozumieme. Ako sa nám to stalo?
Pozrite, povedal to už filozof Martin Heidegger: „Už nás môže zachrániť len nejaký boh.“ A mal pravdu. My sme si napríklad mysleli, že ovládame technológie...

​A neovládame?
Nielenže ich neovládame, ale ony ovládajú nás. Musíme si uvedomiť, že náš vlastný mozog je najzložitejšia vec, aká existuje. Uvediem to na príklade: vezmite si napríklad toxoplazmu. (Vnútrobunkový parazitický prvok spôsobujúci infekčnú toxoplazmózu. Tá môže vyvolať v tkanivách zápaly a podľa evolučného biológa prof. Jaroslava Flegra parazit napáda aj nervový systém a ľudia potom, o. i. pomalšie reagujú v kritických situáciách, navyše zvyšuje riziko schizofrénie, pozn.red.) Je to taký malý sviniar, ktorý nemá iný záujem než sa rozmnožovať.

A tento prvok potrebuje nejako prejsť mačkou, aby prežil. Lenže mačka by nič také nezožrala, takže toxoplazma vlezie geniálnym spôsobom do myši: oklame dendritickú bunku, ktorá funguje ako taký strážca tela. Siahne do vrecka a ponúkne jej kalciový ión, to je niečo ako pre nás lexaurin alebo diazepam. Tým ju omámi, toxoplazma do nej vlezie a dá sa pohodlne dopraviť až do mozgu. Tam urobí takú paseku, že myš potom vlezie mačke priamo do papule. A teraz si toho miniatúrneho prvoka porovnajte s naším mozgom! Porozumieť tomu je veľmi zložité.

Čo sa nám ešte nedarí?
Prekročili sme svoj tieň. Sme sociálne živočíchy, nemôžeme žiť sami. Prirodzená tlupa makakov má asi 44 jedincov, prirodzená tlupa šimpanzov má asi 65 jedincov a prirodzená tlupa ľudí má 96 až 98 jedincov. Väčšia skupina je z mnohých dôvodov výhodnejšia a silnejšia, nájde sa tam viac nápadov. Do 98 jedincov je to celkom prehľadné, o každom viete, čo je zač. Cez spoločné rituály sa môžeme začať združovať do väčších skupín - čo robia aj šimpanzy. Lenže my sme sa namnožili do takých megaskupín, až je to už neprehľadné. Od zmätku nás delí len to, že sa dodržiavajú nejaké pravidlá. A ak sa nedodržiavajú, máte veľký problém.

A to prináša stres, ďalší civilizačný problém?
My sme vybavení nejakou stresovou reakciou, ktorá je však nastavená do prírody. Prapôvodne sme mali v malých skupinách nepriateľov v prírode a v okolí, zatiaľ čo teraz máme nepriateľov medzi sebou. A tým sa život veľmi komplikuje.

Ako presne?
Stres bol určený na záchranu života. Preto je energeticky extrémne náročný, pretože počas stresu organizmus vyslovene plytvá energiou. Náš prapredok to množstvo energie potreboval keď sa napríklad stretol s medveďom, dnes, keď sa pohádame so susedom, je však škodlivým luxusom. Civilizačný stres je zákerný v tom, že na rad hlúpostí reagujeme prastarou nákladnou reakciou, ktorá organizmus vyčerpáva a oslabuje. (Pri strese organizmus vypína či utlmuje všetko v tej chvíli nepotrebné - vrátane trávenia, potreby spánku, sexuálneho pudu, ale aj imunity - aby v nebezpečenstve mohol všetku energiu sústrediť na obranu alebo útek. Mozog posilní svaly tým, že k nim nahrnie väčšinu krvi. Ak ide o život, môžu sa tieto úsporné mechanizmy vyplatiť. Ak však organizmus vyvinie takú reakciu v rovnakej intenzite niekoľkokrát za deň, je podľa odborníkov jasné, že za to raz zaplatíme vysokú daň, pozn. red.)

Takže sme pri tých slávnych emóciách, ktorým stále úplne nerozumieme.
Emócie sú primárne telesné deje, neurochemické reakcie, ktoré nastavujú organizmus na akciu. Veselý človek je niekto úplne iný ako naštvaný alebo smutný človek. ...