V poslednom čase ste niekoľkokrát použili citát, ktorý býval kedysi varovaním pred morom: Cito, longe, tarde – Rýchlo opusť nakazenú oblasť, odíď ďaleko a vráť sa neskoro... Už v 14. storočí, keď čierna smrť, najničivejšia pandémia moru v dejinách, zabila v Európe viac ako tretinu obyvateľov, v Číne polovicu a na celom svete štvrtinu, teda ľudia vedeli, ako sa pred infekčnými epidémiami chrániť?
S týmto opatrením, vyzývajúcim na evakuáciu postihnutej oblasti, prišla ako prvá už antická medicína. Existovala totiž vžitá predstava, že epidémia je dôsledok znečistenia životného prostredia. A že znečistená príroda spôsobuje aj znečistenie v ľudskom organizme. Predstavovali si, že nečistota presakuje do tela, v ktorom sa kazia telesné šťavy a dochádza k hnilobe. Tú brali ako prapríčinu ľudských chorôb. Hnilobu prirodzene spájali so zápachom, takže sa predpokladalo, že kde to páchne, tam sa šíria choroby.

​Tušili aspoň, že sa nákaza šíri z jedného človeka na druhého?
To nie. Ale videli, že choroba zasiahla celé mesto alebo polovicu dediny... A reagovali na to v rámci svojich možností a vedomostí. Kto mohol, utekal zo zasiahnutej oblasti, alebo sa pokúšali to prostredie nejako vyčistiť. Pálili na uliciach ohne, čo však nebolo nič platné... No už veda stredoveku a raného novoveku dokázala nájsť opatrenia, ktoré fungovali.

Napríklad?
Lazarety, kde izolovali nakazených. Dávali tiež do izolácie domy, kde bola nákaza, vytvorili sanitárne kordóny a zastavili obchodovanie s postihnutými oblasťami... Trochu to pripomína dnešný lockdown, nikto nemohol z postihnutej oblasti dovnútra ani z nej von a cesty strážili vojaci. Tiež sa používali zdravotné pasy, v ktorých mali ľudia oficiálne potvrdenie, že prešli iba nezasiahnutými regiónmi. Aj vtedy sa, samozrejme, ozývali hlasy, aké počujeme dnes: „Mne tu krachuje živnosť, nemôžem to zavrieť!“ Aj v obdobiach morových epidémií nájdete prípady, keď sa ľudia snažili chorobu ututlať, keď napriek zákazom mohli mať otvorenú krčmu alebo obchod.

Už v tom čase?
Áno. A bolo to celkom pochopiteľné. Oni mali úplne inú predstavu o nákaze, než máme dnes my. Často sa hrali so slovíčkami: „Je to mor, alebo morová horúčka?“ Keď to bola morová horúčka, bol to ten lepší variant a bolo to v poriadku. Z moru mali všetci veľký strach, a práve preto niekedy trvalo dlho, kým si existenciu epidémie priznali. Známy je prípad z Benátok zo sedemdesiatych rokov 16. storočia, keď si mestská rada pozvala odborníkov, aby posúdili podozrivé prípady nákazy. Zrejme tam bol nejaký tlak na výsledok, takže renomovaní profesori z padovskej univerzity potvrdili, že o mor nejde. No a o niekoľko mesiacov začala v Benátkach zúriť jedna z najťažších morových nákaz 16. storočia. Tu jednoznačne vidieť, že biologickým dôsledkom epidémie sa utiecť nedá. Môžete okolo toho hovoriť, čo a ako chcete, ale nakoniec to zabíja ľudí. A je úplne jedno, či je to v šestnástom alebo v dvadsiatom prvom storočí.

Nakoniec sa však mor podarilo z Európy vytlačiť...
Z Európy zmizol na začiatku 18. storočia. (Ojedinele sa mor dodnes občas vyskytne v Afrike, v Južnej aj Severnej Amerike, v Ázii a každý rok na Madagaskare – v roku 2013 bolo na tomto ostrove pri Afrike 256 nakazených ľudí a 80 z nich zomrelo. Inak je však už mor liečiteľný antibiotikami a existuje aj očkovanie, pozn. red.) Faktom je, že odchodom moru sa uvoľnil priestor pre iné infekčné choroby. Prišli pravé kiahne, tuberkulóza... Aj tieto hrozby sa nakoniec podarilo vyriešiť a úmrtnosť na infekčné choroby začala v rozvinutých krajinách dramaticky klesať. Ešte na začiatku 20. storočia boli najčastejšími príčinami úmrtia gastrointestinálne infekcie (infekcie tráviacej sústavy, pozn. red.), zápaly pľúc a tuberkulóza. V medzivojnovom období sa to preklopilo. Stále tu máme zápaly pľúc, ale doplnila i...