Duša má presne 21 gramov. Aspoň tak to pred viac ako sto rokmi, po usilovnom bádaní a pokusoch, zistil lekár Duncan MacDougall, ktorému nešlo do hlavy tradované tvrdenie, že telo bez duše, teda nebožtík, je ľahšie ako živý človek.

Archív HN

​A tak vážil a vážil, až mu vyšlo niečo tak nepatrne ľahučké, ako jeden plátok šunky. MacDougall pritom nebol troškár a šiel na to od podlahy. Postupne presvedčil šesť ľudí, ktorí celkom iste umierali, väčšinou na tuberkulózu, aby prispeli vede.

Nechal zostrojiť mamutiu váhu, na ktorú neboráka umiestnili aj s posteľou, a potom čakal, kým vypustí dušu. A pretože išlo o šesť rôznych duší, vážený doktor spriemeroval rozdiely medzi váhami živých pacientov a neskôr tých istých ako nebožtíkov a vyšlo mu práve 21 gramov.

Dva kešu oriešky alebo dva egreše. Alebo jedna duša. Esencia živého človeka. Na jar roku 1907 svoj objav zverejnil tak v americkej tlači, ako aj v odborných časopisoch. Doktor MacDougall opisoval, že váha pacientov sa vždy znížila naraz v okamihu smrti a že vždy kontroloval, či náhodou nedošlo napríklad k úniku moču.

Priemer nakoniec spočítal zo štyroch prípadov, pretože v dvoch ďalších sa mu meranie nepodarilo uskutočniť včas. Ďalším dôkazom bolo jeho váženie umierajúcich psov, ktorých zohnal hneď pätnásť.

Váha sa vraj v ich prípade s príchodom smrti ani nepohla, čo mal byť jasný dôkaz, že zvieratá sú na rozdiel od človeka tvorovia bez nesmrteľnej duše. Rezultát znel: duša je hmotná substancia a dá sa zvážiť.

Keď odletí duša

Po tomto senzačnom objave sa na amerického bratranca Járu Cimrmana zosypali iní, ešte váženejší lekári. Ako to môže tvrdiť, keď sa predsa vie, že pacient umierajúci v horúčke sa potí, prestáva dýchať a úbytok váhy je daný jednoducho vypotením tekutiny, nie vypustením duše.

No a psy sa, ako je známe, namiesto potenia ochladzujú práve dychom. A potom sa lekári na stránkach odbornej tlače hádali ešte dlhé mesiace. Logicky vzaté sa zdá takéto meranie nezmyselné.

Smrť obvykle nenastáva v jedinej sekunde, ale ide o proces, keď postupne vypovedá srdce a krv prestane zásobovať orgány vrátane mozgu. Vedomie môže určite fungovať dlhé minúty aj vo chvíli, keď už srdce nefunguje.

To, že srdce prestane biť, neznamená istú smrť, koľkokrát sa ho podarí ešte „nahodiť“. V každom prípade ťažko zmeriate, o koľko kto schudol v rozhodujúcej chvíli. Psychológ Jeroným Klimeš však také váženie duše, ak by boli k dispozícii presné prístroje, považuje za zmysluplné (rozhovor s ním na túto tému nájdete na poslednej stránke článku).

Ešte zaujímavejšou sa javí otázka, čo sa s človekom deje vo chvíli, keď umiera. A to bez ohľadu na to, či svoju smrť prežije a duša sa vráti späť do tela. Samozrejme, obrazne povedané.

Aj keď – dodnes sa aj v prostredí sterilných nemocničných sál uchoval zvyk, pochádzajúci z pradávnych hlbín ľudskej minulosti, otvoriť po smrti človeka okná, aby duša mohla uniknúť von. Ka...