Podvádza sa vo vede odnepamäti?

Podvádza, a keď si začneme vymenovávať historických podvodníkov, budeme prekvapení, aké slávne mená zaznejú... Možno by sme mohli začať Klaudiom Ptolemaiom, jedným z najväčších starovekých astronómov, ktorý použil výsledky pozorovania Plutarcha z Rhodu a nehanebne ich vydával za svoje. Lenže bez viny nebol ani Plutarchos, pretože ten tieto poznatky zase ukradol Babylončanom a tiež sa k tomu nikdy nepriznal. Na povrch to však vyplávalo až pri historických analýzach, za ich života to nikto nevedel. A aj keby to vtedy prasklo, zrejme by z toho žiadna aféra nebola. V časoch, keď sa veda ešte len rozvíjala, to takto nikto nebral.

Archív HN

​Ktorí ďalší slávni vedci neboli úplne poctiví?

Galileo Galilei, zástanca heliocentrizmu (že Slnko je v strede slnečnej sústavy a Zem a ostatné planéty sa točia okolo neho, pozn. red.), študoval okrem iného zákonitosti voľného pádu. Známe sú jeho experimenty, keď hádzal veci z nahnutej veže v Pise a meral, ako rýchlo letia dolu k zemi. Dnes však všetko nasvedčuje tomu, že tieto experimenty nikdy neurobil. A že hoci si ich vymyslel, trafil sa. Novovekí vedci mali predstavu o tom, ako príroda a svet okolo nich fungujú, a vďaka svojej predstavivosti a inteligencii dokázali tieto zákonitosti vyhmatnúť, aj keď pre ne nemali hmatateľné dôkazy.

Je ešte niekto, kto si „vymyslel“ svoje objavy, ktoré však skutočne fungujú?

Klasickým príkladom je William Harvey, objaviteľ krvného obehu (v roku 1616, pozn. red.). Ako prvý prišiel na to, že máme žily a tepny, ktoré sú prepojené krvnými vlásočnicami, a že tie dva obehy prepájajú. Hoci krvné obehy nikdy nevidel,

dospel k záveru, že tam niečo také musí byť. Harvey je tiež objaviteľ cicavčieho vajíčka – a ani to nikdy nevidel. Vypozoroval, že ryby majú ikry, videl, ako mloky, plazy alebo vtáky kladú vajíčka, a dospel k záveru, že z vajíčka musia byť aj cicavce. Pretože bol kráľovským lekárom, mal od anglického kráľa zvláštne privilégium, že na jeho pitevnom stole môže skončiť akákoľvek laň ulovená v kráľovskej obore, na ktorú si ukáže. S obrovskou vehementnosťou hľadal vajíčko v telách laní. A nikdy ho nenašiel (to sa podarilo až Ernstovi Karlovi von Baerovi v roku 1826, keď skúmal vaječníky sučky, pozn. red.). Jeden z Harveyho neskorších životopiscov mu však prisúdil latinské príslovie „Omne animal ex ovo“, čiže: každé zviera je z vajíčka. (Harvey v skutočnosti napísal, že „všetky zvieratá vrátane tých rodiacich živé mláďatá, človeka nevynímajúc, sa vyvíjajú z vajíčka“. A mal pravdu, veda dodnes v živočíšnej ríši neodhalila spôsob pohlavného rozmnožovania, ktorý by sa obišiel bez samičej pohlavnej bunky, teda vajíčka, pozn. red.)

Nepodvádzal tak trochu aj Isaac Newton (1643 – 1727), „objaviteľ“ gravitácie a jedna z najväčších hláv, aké veda vo svojej histórii mala?

Isaac Newton pracoval vo svojich rovniciach s niečím, čo jeho životopisci označujú za „podvodný faktor“, pretože si svoje rovnice prispôsoboval tak, aby mu vychádzali. Opäť mal však geniálnu invenciu, dokázal predvídať veci správne a jeho objavy sú platné.

V 19. storočí sa už vede venovalo oveľa viac ľudí. Pribúdalo v nej teda aj podvodov a klamstiev?

Áno, a nemusíme chodiť ďaleko. Johann Gregor Mendel (moravský prírodovedec nemeckého pôvodu a opát kláštora v Starom Brne, zakladateľ genetiky a objaviteľ základných zákonov dedičnosti, pozn. red.) urobil v rokoch 1856 až 1863 nespočetné množstvo experimentov a opísal asi 28-tisíc rastlín. Jeho záznamy sú veľmi podrobné, dokonca zapisoval, aké v ten deň boli teploty a zrážky. Keď svoje zákony v druhej polovici 19. storočia publikoval, neštekol po nich ani pes, pretože Mendel predbehol svoju dobu a nikto jeho objavy nedokázal doceniť. Keď však v roku 1900 traja vedci nezávisle od seba určili, v akom pomere sa vlastnosti dedia, zistili, že už to dávno pred nimi opísal v Brne nejaký Mendel. Lenže keď to potom prepočítali, celkom presne im dáta z jeho experimentov nevychádzali. Špekuluje sa teda o tom, či nemal Mendel zase len onú geniálnu predstavivosť o tom, ako to má vychádzať, a či si tie svoje výsledky trochu neupravil. Dokonca existujú teórie „príčinlivého záhradníka“, ktorý tušil, ako to má pánovi opátovi vychádzať, a rastliny, ktoré by mu experimenty narúšali, vytrhal.

Stále sa však bavíme len o akomsi „ohýbaní“ výsledkov, ktoré na pravdivosti tvrdenia nič nemenia. Koho však môžeme považovať za skutočného podvodníka vo vede v 19. storočí?

Louisa Pasteura. Preslávil sa vakcínou proti besnote, ktorou zachránil život jednému...